Prečo zvieratá klamú?

10.02.2010 07:00
lišajník imitujúca kobylka
Keď táto lišajník imitujúca kobylka zotrváva v pokoji, je utajená. Žije vo vlhkých, hmlových lesoch v pohoriach Ekvádoru, kde je veľa lišajníkov. Autor:

Pre väčšinu živočíchov, hlavne tých, ktoré sa nachádzajú na nižších úrovniach potravného reťazca, je obrana každodennou nevyhnutnosťou. Všetky živočíchy musia prijímať potravu, a aby tak mohli urobiť, často musia vyjsť do otvoreného priestoru, kde vyhľadávajú alebo lovia potravu. Potreba prežiť vyústila do širokej škály obranných mechanizmov. Jedným z nich je aj kamufláž a klam.

Kamufláž a klam využívajú hlavne živočíchy, ktoré musia čeliť predátorom s dobrým zrakom. Takáto stratégia je bežná najmä u hmyzu, malých cicavcov a plazov, slúžiacich ako potrava pre vtáky s vynikajúcim zrakom, ako aj u rýb žijúcich na morskom dne, lovených väčšími rybami. Predátory môžu využívať kamufláž, keď sa prikrádajú ku koristi. Kamufláž je neúčinná voči predátorom, ktoré na vystopovanie koristi používajú čuch alebo echolokáciu.

Typy kamufláže

Kamufláž sa uskutočňuje pomocou sfarbenia, vzoru a štruktúry povrchu tela živočícha. V najjednoduchšom prípade živočích prispôsobí sfarbenie svojmu okoliu, aby mohol zotrvať v úplnom pokoji. Rušivý vzor, napríklad pásy, znemožní rozpoznať obrysy tela, takže predátor vidí farebné škvrny, ktoré zdanlivo nesúvisia s korisťou. Vo vodnom prostredí ryby a iné živočíchy využívajú protitieň. Ich tmavý chrbát a svetlé brucho splýva s okolím pri pozorovaní zhora i zdola.

Pásy pomáhajú jednotlivým zebrám skryť sa vo...
Pásy pomáhajú jednotlivým zebrám skryť sa vo vysokej tráve na pláňach Afriky. Približujúci sa lev vníma stádo zebier ako masu pohybujúcich sa pruhov. Autor: Uhlenbroek, Charlotte: Život zvierat, Ikar

Trvalá kamufláž

Trvalá kamufláž je najúčinnejšia u živočíchov, ktoré trávia prevažnú väčšinu času alebo všetok čas v jednom biotope. Extrémnymi prípadmi sú zvieratá, ktoré využívajú telo iných živočíchov ako svoj domov a často sa i živia na svojich hostiteľoch. Vejárovníky v tropických oceánoch sú hostiteľmi rozmanitých malých mäkkýšov, kreviet a rýb, ktoré žijú na ich vetvách a majú rovnaké sfarbenie, vzor a dokonca i tvar ako ich hostiteľ. Morské koníky a porcelánovce majú povrch tela pokrytý hrboľčekmi tak, že vyzerajú ako chápadlá alebo potravu prijímajúce hlavy svojho „živého domu“. Vďaka tomuto vynikajúcemu maskovaniu boli mnohé z týchto tvorov objavené až potom, keď vedci získali na pozorovanie vejárovníky, na ktorých žili. Podobnú stratégiu využíva aj hmyz živiaci sa listami.

Kamufláž podľa potreby

Živočíchy, ktoré sa často pohybujú, potrebujú flexibilný systém kamufláže. Neraz to znamená schopnosť zmeniť sfarbenie a niekedy aj štruktúru tak, aby zodpovedali okolitému prostrediu. Táto schopnosť je najlepšie vyvinutá u hlavonožcov, ako je osmonoh, u kôrovcov, jašterov a rýb. Kožu týchto živočíchov tvoria vrstvy buniek nazývaných chromatofory, ktoré sú naplnené farebným pigmentom. Tento pigment sa môže rozptýliť alebo skoncentrovať, čím sa mení tón sfarbenia. Napríklad sépia vykazuje takmer okamžité zmeny sfarbenia, ktoré sú riadené nervovým systémom. V protiklade s tým pomalé zmeny sfarbenia u rovnakonôžok, napríklad u Idotea, sú riadené hormónmi.

Kamufláž v rámci spoločenstva

Niekedy si rôzne druhy vyvinú rovnakú kamufláž v súlade so špecifickým prostredím. Napríklad chumáče hnedých rias (Sargassum) nesú celé spoločenstvo živočíchov, ktoré pláva spolu s nimi v Atlantickom oceáne. V rámci tohto domova z rias musia jeho príslušníci žiť, páriť sa, prijímať potravu a vyhnúť sa uloveniu predátormi. Neexistujú tu diery, v ktorých by sa mohli ukryť, ani skaly pod ktorými by sa mohli schovať, takže väčšina živočíchov je maskovaná tým, že sa farbou i tvarom ponáša na riasy. V dôsledku toho také rozmanité živočíchy, ako sú garnáty, kraby a ryby, majú tú istú farbu, väčšinou žltú a hnedú. Napríklad škvrnité sfarbenie a pomalé pohyby pomáhajú jednotŕňovcom splynúť s okolím, keď lovia červy. Nepravidelné, riasy pripomínajúce kožné laloky na tele a plutvách anténovca sargasového tvoria vynikajúce maskovanie tejto ryby.

Tento porcelánovec sa svojím tvarom, farbou i...
Tento porcelánovec sa svojím tvarom, farbou i štruktúrou veľmi ponáša na koral vejárovník. Je dobre ukrytý, keď prijíma potravu na svojom hostiteľovi. Autor: Uhlenbroek, Charlotte: Život zvierat, Ikar

Mimikry

Jedlý druh živočícha žijúci popri podobne vyzerajúcom jedovatom druhu alebo druhu s nepríjemnou chuťou môže získať ochranu pomocou mimikry. Takýto typ správania si vyvinuli veľmi rozdielne živočíchy: hmyz, hady či ryby koralových útesov. Aby mal neškodný druh prospech, musí žiť v tom istom biotope a mať rovnakých predátorov ako jedovatý druh. Predátory, ktoré sa naučili vyhýbať sa jedovatému druhu, vyhnú sa aj tomu, ktorý ho imituje. Jedlé húsenice a motýle imitujú jedovaté druhy a mnohé neškodné druhy múch nadobúdajú vzhľad bodavých ôs a včiel. Vo väčšine prípadov je model (imitovaný druh) oveľa bežnejší ako imitujúci druh. Príliš veľa jedincov druhu, ktorý imituje model, môže viesť k tomu, že predátory cestou pokusu a omylu zistia, že imitujúci hmyz vôbec nie je jedovatý. (pozri galériu)

Majstri imitácie

Imitácia stromu – kobylky
Členov tejto čeľade niekde nazývajú „kríkové svrčky“. Podobne ako pravé svrčky ( s ktorými sú spríbuznené), samčeky kobyliek cvrlikajú, čím vymedzujú svoje teritórium a lákajú samičky. Samčeky vydávajú zvuky tým, že trú o seba špeciálne oblasti predných krídiel. Samičky rozpoznajú jedinečnú pieseň, ktorou ich vábia samčeky ich druhu. Systém dvorenia kobyliek nesie však aj riziko, pretože ich charakteristický zvuk môže upútať aj pozornosť predátorov, napríklad vtákov, hadov a malých cicavcov. Väčšina kobyliek má preto ochranné zelené alebo hnedé zafarbenie, zodpovedajúce vegetácii, na ktorej žijú. Mnohé si okrem toho vyvinuli špecializovanú kamufláž. V závislosti od toho, kde žijú a prijímajú potravu, niektoré druhy imitujú lišajník, kôru, vetvičky alebo listy. Nie sú to zdatní letci, takže keď sa priblíži predátor, prestanú cvrlikať a spoliehajú sa na kamufláž. Po nasýtení sa niektoré z nich vrátia na ten istý konár alebo vetvičku, kde si vyhryzú priehlbinu, aby lepšie zapadali do prostredia.

Krídla motýľa Papilio zagreus majú podobný vzor...
Krídla motýľa Papilio zagreus majú podobný vzor ako motýľ Lycorea cleobaea, čo stačí na to, aby sa mu vtáky vyhýbali napriek tomu, že je perfektne požívateľný. Tento typ mimikry umožňuje neškodným motýľom bezpečne prijímať potravu. Autor: Uhlenbroek, Charlotte: Život zvierat, Ikar

Imitácia listov – listovky
Tento hmyz patrí do rovnakej skupiny ako pakobylky, ale má sploštené telo tvarované tak, že vyzerá ako list a je oveľa zriedkavejší. Skutočnými expertmi v kamufláži sú tropické listovky čeľade Phyllidae. Každá ich noha je sploštená bočne tak, že pripomína malý lístok alebo úlomok listu, a bruško je rozšírené. Celkové prestrojenie kompletizuje falošné listové rebrovanie a žilky alebo chorobné škvrny či dierky. Členovia tejto čeľade majú malé oči a krátke tykadlá, aby sa nimi neprezradili. Ak maskovanie zlyhá, niektoré druhy dokážu vzájomným trením zhrubnutých segmentov svojich tykadiel produkovať zvuky určené na odplašenie útočníka.

Slovníček

Život zvierat, Ikar
Život zvierat, Ikar Autor: Uhlenbroek, Charlotte: Život zvierat, Ikar

Biotop (z gr. bios – život, topos – miesto)
- súbor všetkých činiteľov (živých aj neživých), ktoré vzájomným spolupôsobením vytvárajú životné prostredie daného jedinca, druhu, populácie alebo spoločenstva
Echolokácia – orientácia niektorých živočíchov v priestore vysielaním a registráciou spätne odrazeného ultrazvuku. Disponujú ňou najmä netopiere (Chiroptera), ale aj niektoré druhy vtákov a niektoré morské cicavce – delfíny, vačkovce, hlodavce a iné.
Flexibilita – ohýbateľnosť, pružnosť, prispôsobivosť
Imitácia – napodobovanie, napodobenina
Pigment – drobné teliesko kožného farbiva
Predátor – šelma, dravec, živočích živiaci sa ulovenou korisťou

Zdroj: Charlotte Uhlenbroek – Život zvierat, Ikar

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk