Prečo herec plače, aj keď neplače a prečo nesmie zabudnúť, že bol dieťaťom

Keď som sa rozhodovala, akým spôsobom koncipovať prednášku Prečo herec nesmie zabudnúť, že bol dieťaťom s podtitulom Prečo herec plače, aj keď neplače, určujúcim momentom rozhodovania bol pre mňa môj poslucháč ? teda poslucháč detskej univerzity. Jedinečný a nevyskúšaný a pre mňa ešte nikdy nezažitý detský poslucháč, ktorému treba povedať niečo o hereckom umení.

19.07.2005 16:30
Amadeus, divadlo Foto:
Ondrej Kovaľ ako Amadeus a Lenka Máčiková v úlohe Kataríny Cavallierovej.
debata

Zvolila som formu seminára alebo skôr hry, ktorá sa týka hry na javisku, hry, ktorá je súčasťou divadelného predstavenia, hercovej existencie na javisku. Hlavným aktérom môjho seminára sa teda stal môj poslucháč, deti, ktoré sedeli v hľadisku Divadla Aréna. Ony posúvali tému prednášky, ony určovali spôsob demonštrovania jednotlivých pokusov, rozvíjania dialógu medzi mnou a nimi. Učili sme sa komunikovať, lebo to je hlavnou témou existencie divadla.

Preto nemôžem ponúknuť do písomnej podoby pretlmočený obsah seminára, ktorý by zaznamenal, ako prebiehalo moje stretnutie s poslucháčom detskej univerzity. Ponúkam len bodový scenár, ktorý som mala pripravený, pozostávajúci z jednotlivých tém, o ktorých som sa s deťmi rozprávala, kládla som im otázky, deti odpovedali, skúšali spolu so mnou, navzájom spolu komunikovali. Moji študenti druhého ročníka herectva Juraj, Táňa, Pavol a Juraj mi pomáhali názorne demonštrovať a priblížiť prakticky
deťom tému, o ktorej som hovorila.

Čo je to umenie

Umenie a jeho vplyv na ľudský život, umenie ako najdôležitejší prvok ľudskej kultúry, podľa kultúrnosti sa určuje stupeň a úroveň spoločnosti jednotlivých národov.

Národ, ktorý má kultúru, prežije. Umenie spôsobí, že my ľudia máme možno múdrejší, krajší, veselší, ušľachtilejší život. Umenie pôsobí na myšlienky, city, vôľu. Umenie ako túžba po slobode.

Prof. Vášáryová počas prednášky na DUK 2004. Foto: Ivan Majerský
Prof. Emília Vášáryová Prof. Vášáryová počas prednášky na DUK 2004.

Kto je to umelec

Umelec je ten, kto nám vďaka svojmu talentu pomáha poznať a spoznávať skutočnosť, ktorá nás obklopuje, ale aj tajomný vnútorný svet nášho bytia, ale aj tajomný svet nepoznaný a existujúci mimo nás. Umelec je človek, ktorý má dar inšpirácie, má talent a vďaka nemu nám aj o tých najobyčajnejších veciach buď rozpráva, alebo spieva, alebo modeluje, alebo maľuje, alebo tancuje.

Odovzdáva nám svoju skúsenosť tak, ako ju poznáva on, ale zároveň nás upozorňuje na mnohé veci, ktoré sa dejú v nás alebo okolo nás. Pretože my máme talent na iné, ale nemáme umelecký talent, umelec nás možno učí múdrejšie život prijať, tešiť sa z neho, poznať pocity, ktoré by sme možno ani nepoznali. Učí nás poznávať krásu, túžbu po kráse, túžbu po slobode. Podľa toho, čo chce umelec vyjadriť, aké otázky chce zodpovedať, vznikajú rôzne umelecké prejavy, obrazy podľa zvláštnych odlišností rôznych druhov umenia. Tak môžeme hovoriť o maliarstve, sochárstve, literatúre, divadle, hudbe, tanci, architektúre.

Divadlo a herecké umenie

Divadelné umenie je spojením niekoľkých druhov umenia. Divadelné predstavenie je výsledkom viacerých umelcov. Divadlo robia títo umelci:

• spisovateľ dramatik
• dramaturg
• režisér
• scénický výtvarník
• kostýmový výtvarník
• hudobný skladateľ
• herci

Divadlo je zvláštnym druhom umenia aj tým, že pracuje len so živým materiálom. Živý materiál je herec, živý človek pred živým človekom divákom v hľadisku. Komunikujú herec – divák, spolu vedú dialóg, jeden hovorí, druhý počúva. Iba vďaka tomuto dialógu môže nastať komunikácia, ktorá je dôvodom a cieľom vzniku divadelného predstavenia.

Kto je to herec

Herec by mal byť človek, ktorý má herecký talent na to, aby neživej napísanej divadelnej postave v hre, ktorú vytvoril spisovateľ autor, vdýchol dušu. Mal by to byť človek, ktorý môže na diváka v hľadisku pôsobiť celou svojou bytosťou (telo, duša, osobnosť). Herec tvorí cez seba, cez svoje gestá, svojím pohybom, mimikou, svojou rečou. Herec je zároveň tvorcom a materiálom. To znamená, že musí dokonale poznať najprv sám seba. Herec musí ovládať svoj psychofyzický aparát človeka, lebo oživotvoruje ľudského ducha. Herec svoj fyzický a psychologický aparát prepožičiava do služieb života fiktívnej postavy. Vytvára bytosť z mäsa a krvi, aby toto vedel urobiť, musí ovládať svoje telo, musí vedieť využiť svoje danosti a chyby, dokonale zvládnuť techniku reči, pohybu, dýchania a všetkých úkonov potrebných na vonkajšie stelesnenie živého človeka a tieto podriadiť vnútornému procesu stelesnenia.

Herec sa musí naučiť herecké remeslo. Musí sa naučiť ovládať hereckú techniku. Herecká technika je:

• rozozvučať emócie
• vedieť nabudiť tvorivú vôľu
• radosť z tvorby
• vedieť vyburcovať predstavy, fantáziu a inšpiráciu.

Ako sa učíme hereckej technike Aby sme mohli spoznávať druhých, musíme najprv spoznať sami seba a spoznávať sa navzájom. Herec sa musí pýtať – kto som, aký som, kde som, prečo som.

Prof. Vášáryová na DUK 2004. Foto: Ivan Majerský
Prof. Emília Vášáryová Prof. Vášáryová na DUK 2004.

Poznávaj sa, uver si. Spoznávaj toho druhého. Tým, že sa zaujímaš o iných, veľa sa dozvieš o sebe. Veľa sa dozvieš o ľudských vlastnostiach, o chybách, radostiach, smútku, bláznovstvách, smrti, živote. My ľudia žijeme svoj život bez toho, že by sme si mnoho ráz uvedomovali seba samého. Herec môže svojou vypestovanou hereckou technikou a vedomým prístupom k životu upozorniť tých druhých: takíto ste, takto sa my správame, takíto sme zlí, takíto sme smiešni, takíto sme dobrí, takíto sme blázniví a diváci v hľadisku sa potom môžu s hercom stotožniť a povedať si: áno je to takto, takto to býva. A potom je nám v divadle
možno príjemne, možno sme múdrejší, alebo chceme byť zrazu aspoň na chvíľu lepší, ušľachtilejší, láskavejší.

Prečo herec nesmie zabudnúť, že bol dieťaťom

Najdôležitejší zdroj, aby herec mohol tvoriť, je určite predstavivosť a fantázia.

Z čoho všetkého čerpá naša fantázia:

• z našej predstavivosti, z pozorovania života okolo nás, ľudí, prírody.
• z vedomostí, ktoré sme si už nakúpili v živote, z našej citovej, emocionálnej pamäti, z našej vedomostnej, rozumovej intelektuálnej pamäti, našej pamäti pohybovej, mimickej, predovšetkým našej detskej dušičky.

Herec by mal žiť životom, ktorý pripomína život dieťaťa. Dieťa chce všetko poznať, vidieť, skúsiť. Herec by si mal všímať všetko, čo ho obklopuje, ľudí, rodinu, sledovať logiku ľudského konania, čo som videl, zazrel, čítal, počul, cítil. Herec musí pestovať svoju pozornosť a vnímavosť. Stopovať, sliediť, všímať si všetko neobvyklé, poznávať zmysel života a toto všetko doplniť ešte radosťou zo života úprimnosťou a nadšením. Nuda by mala byť naším nepriateľom.

Priblížila som vám niekoľko tém, ktoré sú súčasťou výučby herectva na vysokej škole. O týchto témach hovoríme v prvom semestri štúdia. Používame rôzne spôsoby cvičenia hereckej techniky. Jedným z najhlavnejších cvičení je cvičenie koncentrácie, odvahy vystúpiť na javisko a postaviť sa pred ľudí sám alebo s partnerom. Ďalšie dôležité cvičenia sú cvičenia dívať sa, vidieť, počúvať, počuť, podať ruku, nehanbiť sa, zaujímať sa o toho druhého, vnímať druhého.

Tieto cvičenia sme si vyskúšali aj s malými študentmi detskej univerzity. Spoločne sme zisťovali, aké je to ťažké a zároveň, aké je to príjemné, keď sa nám to zrazu podarí.

1. Ktorá otázka bola najvtipnejšia?

 „Ja sa viem pozdraviť aj predstaviť, ale prečo mi to nejde, keď je tu toľko detí? Prečo nemám hlas?“

2. Ktorá otázka vás nútila k zamysleniu?

„Beethoven bol hluchý a napriek tomu napísal krásne skladby. Potreboval na to fantáziu?“

3. Na ktorú otázku ste nevedeli odpovedať, ktorá vás prekvapila?

Najprekvapujúcejšia bola pre mňa nie otázka, ale odpoveď: „Najkrajším zdrojom pre fantáziu sú oblaky, príroda a nočná obloha. Pre mňa je to najkrajšie na svete…“

Prof. Emília Vášáryová (1942)

Už ako osemročná hrala v ochotníckom divadle a súčasne sa venovala baletu, gymnastike a hre na klavír. Vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1963), kde je teraz profesorkou herectva. V roku 1964 debutovala postavou Ofélie v Činohre Slovenského národného divadla, kde pôsobí dodnes. Stvárnila množstvo hlavných postáv, s ktorými dosiahla úspechy aj na zahraničných javiskách – Máša v Čechovových Troch sestrách, Helena v Sne noci svätojánskej, Nataša vo Vojne a mieri, Roxana v Cyranovi, Ranevská vo Višňo vom sade. Významné sú jej postavy v ocenených filmoch Balada o siedmich obesených, Mário a kúzelník. Účinkovala v mnohých českých aj slovenských filmoch – Až přijde kocour, Bláznova kronika, Medená veža, Pelíšky. Za postavu Marie Callasovej v divadelnej inscenácii Majstrovská lekcia Marie Callas v Opere SND získala Divadelné ocenenie sezóny. Za postavu v Bernhardovej dráme Ritter, Dene, Voss v pražskom Divadle Na zábradlí získala Cenu Alfréda Radoka. Za postavu Stevie v inscenácii Koza alebo Kto je Sylvia, ktorú uvádza Divadlo Aréna, získala cenu divadelných kritikov a teoretikov Dosky 2004.

Vášáryová Emília
Vášáryová Emília
DUK 2008 obálka
DUK 2008 obálka DUK 2008 obálka

Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.

debata chyba