Divadlo
Čo to vlastne je? Odkiaľ prišlo? Bolo tu vždy? Bolo tu vždytaké, ako ho poznáme dnes? Kto ho vynašiel? Poviem vám, že divadlo nebolo treba objaviť. Lebo: jediná bytosť, ktorá sa na svet a na seba pozerá kriticky, je človek. Odkedy jestvuje, rozmýšľa o sebe a o svete, s ktorým sa stretáva, pýta sa, prečo tu je a kto by mohol byť za tým ja, že je tu. Poviem to inak, odkedy človek jestvuje, rozmýšľa o bohu. Ale človek nie je len jediná bytosť, ktorá rozmýšľa o sebe, o svete a o bohu. Na rozdiel od všetkých ostatných živých tvorov v kozme dostal do daru ešte jednu výnimočnosť: reč. Pomocou nej dokáže opísať seba a svet. Keď ho dokáže opísať, dokáže ho aj zobraziť.
Videozáznam z prednášky
Autor: T-Com – www.detskauniverzita.sk
A tak sme objavili v jaskyni Chauvet v údolí Ardeche v južnom Francúzsku veľmi, veľmi skoré vyobrazenia človeka, vyryté do stien. Vidíme tam človeka v jeho svete, samého aj s ostatnými, ako poľuje na zvieratá, ako bojuje, ako má rád a ako tancuje. To bolo asi pred 30-tisíc rokmi. Dnes, za 30-tisíc rokov, to nazývame umenie. Všetci vedci sa zhodujú v jednom, že nemohli existovať iba tieto maľby vyryté do kamennej jaskyne. Podľa jednotlivých tém týchto umeleckých diel vieme, že najranejší ľudia neryli len obrazy do stien svojich jaskýň, ale že si rovnako zaspievali piesne o šťastí a smrti a určite tancovali vášnivé tance, kde vyjadrovali svoje myšlienky a túžby. Inými slovami, homo ludens, hravý človek, ako ho nazývali u Rimanov, existoval veľmi dávno. Napriek tomu sú antropológovia – vedci, ktorí skúmajú, odkiaľ človek pochádza, aký bol a aký je – presvedčení, že podnetom pre jaskynné maľby, ako aj pre tieto prvé formy hier nebol úmysel robiť umenie alebo hrať divadlo, ale že tieto rané formy maľby, hudby, sochárstva a tanca boli prvé pokusy nadviazať spojenie s bohom, boli to najranejšie podoby náboženstva.
Na počeť boha Dionýza
Aj pri zrode európskeho divadla v Grécku v polovici šiesteho storočia pred Kristom – a tento začiatok je historicky doložený – je divadelné dianie súčasťou náboženského kultu, a to dionýzovského kultu na počesť Dionýza – boha radosti a plodnosti. Až neskôr sa vyvinuli tri základné divadelné formy: tragédia, komédia a satyrská hra.
Postavy v tragédiách boli bohovia, bohyne a hrdinovia gréckych bájí. Postavy v komédiách a satyrských hrách, boli obyčajní ľudia, mešťania a remeselníci. V komédiách a satyrských hrách sa niekedy hovorilo vyslovene drsne a vulgárne. Slovo satira má rovnaký základ ako satyrská hra. Satyrské hry si vzali na mušku pomery v Grécku, správanie ľudí a politikov – podobne ako dnes kabaret – drzo a prenikavo ich kritizovali. Z gréckeho antického divadla sa neskôr vyvinulo rímske antické divadlo – hrali sa nielen staré tragédie, ale v priebehu ostatných 500 rokov sa vyvinuli do podoby nášho dnešného divadla, ktoré je dosť podobné tomu antickému. Antická tragédia, satyrská hra a komédia Grékov viedli – prirodzene vo vývoji piatich storočí – k dnešnému divadlu vrátane happeningu, kabaretu a šou. V roku 1603 sa konala premiéra – tak sa volá prvé uvedenie hry – Hamleta od Williama Shakespeara. So Shakespearom dosiahlo európske divadlo svoj prvý vrchol. Jeho drámy a komédie sa hrajú už vyše 400 rokov.
Režisér je architekt divadla
A režisér? O ňom sme predsa ešte vôbec nehovorili! Čo vlastne robí režisér? Režisér alebo režisérka určujú, ako bude vyzerať divadelné predstavenie, ktoré vidíte. Sú zodpovední za všetko, čo človek večer v divadle vidí a počuje. Čo je pre dom architekt, je pre divadlo režisér. Je zodpovedný za všetko. A prirodzene: je všetkému na vine, keď niečo nevyjde. Kde bol režisér celý čas, za tých 33-tisíc rokov až podnes? Za tých desať minút som nepovedal ani jedno meno. Odpoveď: existuje len asi 150 rokov! Prečo ho zrazu potrebovali? Stalo sa to takto…
V situáciách, kde pracuje viacero ľudí naraz, napríklad, keď sa niečo pestuje na poli alebo sa stavia dom, vždy existuje niekto, kto povie, ako sa má postaviť dom, ako sa najlepšie obhospodaruje pole, jednoducho niekto, kto to organizuje. Sú to väčšinou ľudia, ktorí tú vec už robili častejšie a sami pracujú na stavbe alebo na poli, predáci… Tak to muselo byť aj v prvých formách hier, o ktorých nevieme viac než to, že tam museli byť. V antickom divadle prevzali túto úlohu väčšinou autori, niekedy na to angažovali Didaskala, náčelníka chóru, ktorý nemal na starosti umelecké úlohy ako dnešní režiséri, ale bol zodpovedný za finančnú a časovú organizáciu hier.
Divadlo v stredoveku, ktoré sa hralo v kostoloch a pred kostolmi, viedol kňaz, takzvaný usporiadateľ hier. O túto čisto organizačnú časť hier, určenie nástupov a odchodov sa neskôr vždy starali až do devätnásteho storočia starší a skúsenejší herci. Až v polovici devätnásteho storočia začal prebiehať vývoj dvomi smermi, ktoré viedli k tomu, že divadlo potrebovalo režiséra, ako ho poznáme dnes.
Foto: Ľuboš Pilc
Meštiacke hry
Jeden smer: Devätnáste storočie bolo storočím mešťanov. Mešťania urobili technickú revolúciu, industrializáciu. Mešťania získali bohatstvo, aké nikdy predtým nemali. Doteraz sa divadlo hrávalo len v niekoľkých dvorných divadlách vládnucej šľachty. Mestské divadlá mešťanov boli niečo celkom nové. Nevznikli len vo veľkých mestách, ale aj v stredných a malých. Tu na Slovensku bolo a stále je v stredne veľkých mestách, dokonca aj v tých najmenších… mestské divadlo. Počet divadiel v Európe sa do začiatku prvej svetovej vojny neustále zvyšoval.
Mešťania a meštiactvo boli témami divadelných hier tohto obdobia. V literatúre sa začala nová epocha, ktorú nazývame realizmus. V tomto realizme sa vo všetkých krajinách Európy písali hry, ktoré sa odohrávali vo vtedajšej prítomnosti, išlo o osudy ľudí, ktorí boli vtedy takí, ako ty a ja. Vznikla celkom nová dramatická tvorba. Neboli už „zlí“ a „dobrí“ ako predtým, neboli „vinní“ a „nevinní“ ako v antických hrách a v období humanizmu. Divadelné postavy sa stali komplexnejšie. To znamená, že keď ich inscenovali, museli mať na tieto hry názor, museli ich, ako hovoríme v divadle, interpretovať. A toto robia v divadle režiséri a režisérky. Majú víziu o divadelnom večere, navrhujú, ako majú hrať herci a herečky jednotlivé hry. Druhý dôvod, prečo zrazu divadlo potrebovalo režiséra, bol nasledujúci: Povedali sme, že industrializáciu v týchto rokoch uskutočnili mešťania. Ale čo viedlo k tejto industrializácii? Čo viedlo k tomu, že zrazu chodili vlaky, že svet sa pomocou využitia elektriny stal žiarivo svetlým, že namiesto plachetníc po moriach plávali parníky, že prvé telefóny a telegrafy umožnili kontakty medzi svetadielmi, že sa začalo pri operáciách sterilizovať a že sa stali aj iné, dovtedy netušené zmeny v životoch ľudí? Boli to následky razantného pokroku v technike a v biológii, ktorý sa nikdy predtým nedosiahol a ktorý sa v dvadsiatom storočí neustále zrýchľoval a pretrváva až dodnes. Zároveň – a to je pre umenie, literatúru a divadlo veľmi dôležité – sa začína po prvý raz vedecky skúmať ľudská duša, bez náboženských a filozofických východísk. Človek pozoruje seba a svet stále presnejšie, preniká doň a do seba čoraz hlbšie. Vzniklo nové vnímanie sveta a človeka, a to zmenilo všetko. Politiku, ekonómiu, medicínu a techniku, ale aj výtvarné umenie, literatúru, hudbu a divadlo, ktoré sa zmenili totálne.
Úloha psychológie
Rozhodujúcou mierou k tomu prispela jedna z nových vedeckých disciplín, ktoré sa začali víťazne presadzovať v devätnástom storočí a ktoré zmenili divadlo a svet: psychológia, doslovne preložená ako „náuka o duši“. Ľudia odteraz nevnímajú človeka a jeho správanie ako dané, ale pokúšajú sa vysvetliť, prečo určití ľudia konajú práve takto a pokúšajú sa predpovedať, ako by mohli určití ľudia v určitých situáciách konať. V nových divadelných hrách už neexistuje rozlišovanie medzi dobrými a zlými, statočnými a zbabelými, hlúpymi a múdrymi atď. Postavy nových hier majú veľa vrstiev, a to je rozhodujúce, dajú sa hrať rôznymi spôsobmi. Inými slovami, človek musí nové hry vykladať, interpretovať ich. Prirodzene táto nová metóda sa odteraz používa aj v starých hrách. Takto sa v posledných desaťročiach devätnásteho storočia zrodilo nové povolanie, režisér. V hudbe bola situácia veľmi podobná. Barokové a klasicistické partitúry mohli orchestre ešte hrať samy – stačilo, aby tam bol len jeden človek, a to koncertný majster, ktorý udal prvý a posledný takt. V druhej polovici devätnásteho storočia to už nebolo možné. Bez dirigentov sa skladby od Čajkovského, Dvořáka, Debussyho, Richarda Wagnera alebo Janáčka nedajú uvádzať, musia sa interpretovať. V dvadsiatom storočí sa divadlo napokon stáva totálnym umeleckým dielom: scénografi prekonávajú realizmus a tak vznikajú pre divadlo umelecké priestory s veľkým účinkom. A preto, keď si teraz pôjdete pozrieť „Hamleta“ v Bratislave a budúci rok tú istú hru povedzme do Košíc, budete vidieť dve rôzne predstavenia. Môžeme za to my režiséri a režisérky, scénografi a scénografky…
Prof. Dr. Hans Hollmann (1933)
Herec, režisér a divadelný riaditeľ sa narodil v Rakúsku. Študoval na univerzite v Štajerskom Hradci a na viedenskej Akadémii umení (Max-Reinhardt-Seminar). Herecký diplom získal v roku 1959. V 60. rokoch odštartoval kariéru režiséra v západonemeckých a švajčiarskych divadlách. Od roku 1968 režíruje v divadle v Bazileji, kde bol v rokoch 1975 až 1979 riaditeľom. Ako režisér spolupracuje s divadlami v Hamburgu, Viedni, Zürichu, Mníchove, Berlíne, Bonne a pod. Inscenoval hry Shakespeara, Lessinga, Brechta, Schnitzlera, Pintera, Handkeho či Goldoniho. Vysoko hodnotené sú najmä jeho inscenácie komédií Ödöna von Horvátha. Veľký rešpekt si získal adaptáciou drámy Karla Krausa Posledné dni ľudstva. Venuje sa aj opernej réžii – Richard Wagner: Zlato Rýna, Tristan a Izolda, Wolfgang Amadeus Mozart: Don Giovanni a iné.
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.