Čo je Pražská jar, normalizácia, Charta 77, disent, nežná revolúcia?

17.11.2011 18:36
nežná revolúcia, november 1989
Bratislavské Námestie SNP počas novembrových dní 1989. Autor:

Ako vidí udalosti v komunistickom Československu - od augusta 1968 až po nežnú revolúciu a čo píše o osobnostiach novembra najnovšia všeobecná encyklopédia Univerzum A-Ž?

august 1968
označenie udalostí, ktoré sa začali v noci z 20. na 21. augusta 1968 v ČSSR, keď krajinu obsadili vojská Varšavskej zmluvy a ukončili pokus o reformu socializmu (Pražská jar).

Budaj Ján
slovenský liberálny politik, publicista, *1952; v 70. a 80. rokoch disident a organizátor neoficiálnych kultúrnych a ekologických aktivít. V novembri 1989 spoluzakla­dateľ hnutia Verejnosť proti násiliu (moderátor mítingov), do 2002 poslanec NR SR za Demokratickú úniu.

Ján Budaj, jedna z tvárí novembra 1989.
Ján Budaj, jedna z tvárí novembra 1989. Autor: SITA

disent
jednotlivci a skupiny verejne vyjadrujúce názory odlišné od vládnucej ideológie; v ZSSR a jeho satelitných štátoch sa disent zameriaval na obranu ľudských a občianskych práv. Po 1989 sa predstavitelia disentu podieľali na riadení štátu, často vo významných funkciách.

Dubček Alexander
slovenský komunistický a socialistický politik, *1921, †1992; pôvodne strojný zámočník, účastník SNP (Slovenské národné povstanie), od 1949 rôzne funkcie v KSČ, 1968 vystriedal na čele strany A. Novotného. Najpopulárnejší predstaviteľ Pražskej jari, symbol „socializmu s ľudskou tvárou“. V auguste 1968 sovietskymi jednotkami internovaný, potom v Moskve po 12 dňoch rokovaní spolu s československou delegáciou podpísal dodatočný súhlas so vstupom sovietskych vojsk. Postupne zbavovaný funkcií, 1970 vylúčený z KSČ, pracoval ako lesný úradník v Bratislave. Do politiky sa vrátil ako predseda československého parlamentu (1989–92). Zomrel na následky autohavárie.

Alexander Dubček
Alexander Dubček Autor: Archív

Československá socialistická republika
(ČSSR) úradný názov bývalého Česko-Slovenska 11.6.1960 – 29.3.1990. Od 1.1.1969 fede­ratívne usporiadanie, federácia Českej socialistickej republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR).

Gál Fedor
slovenský sociológ, politik, *1945; v 80. rokoch 20. storočia vedúci tímu prognostikov SAV (Slovenskej akadémie vied), 1990–91 predstaviteľ ústredných orgánov Verejnosti proti násiliu. 1991–92 viedol tím v Inštitúte sociologických štúdií. Od roku 1993 žije v Prahe. Z diela: O jinakosti (1998), Vízie a ilúzie (2000), Lidský úděl (2004).

Havel Václav
český dramatik, spisovateľ a politik, *1936, †2011;; literárne a publicisticky činný od 50. rokov 20. storočia, po auguste 1968 robotník, pritom sa venoval dramatickej tvorbe a samizdatovej publicistike. Spoluzakladateľ a jeden z prvých 3 hovorcov Charty 77, v 70. a 80. rokoch niekoľko ráz väznený. 1989 vedúca osobnosť opozície, rokoval s predstaviteľmi komunistického režimu, podieľal sa na založení a programovej profilácii Občianskeho fóra. Od decembra 1989 prezident ČSSR, 1990–92 ČSFR (Československej federatívnej republiky), 1993–2003 ČR (Českej republiky). Z diela: drámy v 60. rokoch – Záhradná slávnosť, Sťažená možnosť sústredenia; v 70. rokoch jednoaktovky Audiencia, Vernisáž, Protest; v 80. rokoch filozoficko-reflexívne zameranie Largo desolato, filozoficko-politické state Moc bezmocných (1990), eseje: Dopisy Olze (1985), Dozrál čas (2008), Světe nesklamal jsi (2009). Nositeľ mnohých ocenení a vyznamenaní.

Václav Havel dnes...
Václav Havel dnes... Autor: Ľuboš Pilc

Charta 77
názov neformálnej občianskej iniciatívy v ČSSR; združovala rôzne názorové skupiny zjednotené v obhajobe nedeliteľnosti ľudských práv a slobôd a žiadajúce dialóg pri vzájomnom rešpektovaní všetkých účastníkov. K zakladateľom patria V. Havel, J. Patočka, J. Dienstbier a i., zo signatárov na Slovensku: M. Šimečka, M. Kusý, H. Ponická. Hovorcovia a signatári prenasledovaní vtedajšou komunistickou mocou. Činnosť ukončená 1992.

Kňažko Milan
slovenský herec a politik, *1945; 1985–90 Činohra SND (Slovenského národného divadla). V novembri 1989 spoluzakla­dateľ Verejnosti proti násiliu a člen jej koordinačného výboru, moderátor mítingov v Bratislave (Nežná revolúcia), 1989–90 poradca prezidenta ČSFR; 1990–91 minister medzinárodných vzťahov SR, na jar 1991 jeden zo spoluzakladateľov HZDS, jún 1992 – marec 1993 minister zahraničných vecí a podpredseda vlády SR; po roztržke s V. Mečiarom prešiel do Demokratickej únie; 1998–2000 minister kultúry; 2003–2007 generálny riaditeľ TV JOJ. Pred vstupom do politiky jeden z najobľúbenejších slovenských divadelných a filmových hercov. Z filmov: Návrat Jana Petru (1984, cena Festivalu československého filmu za najlepší mužský výkon), Kohút nezaspieva (1986), Dobří holubi se vracejí (1987), Ulice (2006), Hostel: Part II (2007).

Komunistická strana Československa
(KSČ) politická strana založená v máji 1921 ľavicovými členmi československej sociálnej demokracie, ktorí sa prihlásili k programu Kominterny; od 1920 tlačový orgán Rudé právo. K jej popredným osobnostiam postupne patrili B. Šmeral, J. Haken, K. Gottwald, A. Zápotocký, J. Šverma a G. Husák. Za svoju úlohu považovala uskutočnenie svetovej socialistickej revolúcie a nastolenie diktatúry proletariátu. Vo voľbách 1925 druhá najsilnejšia strana (13,2% hlasov). 1929 zvolené vedenie na čele s Klementom Gottwaldom v rámci tzv. boľševizácie vylúčilo z KSČ vnútrostranícku opozíciu a sociálnou demagógiou sa usilovalo zabezpečiť si rozhodujúci vplyv medzi robotníctvom, bezprostredným dôsledkom sa stal odlev sympatizantov. 1938 si obnovila pozíciu radikálnym postojom za obranu ČSR (Československej republiky).

Počas tzv. druhej republiky činnosť KSČ už v októbri 1938 zakázaná a v závere roka rozpustená; poprední funkcionári strany vytvorili v ZSSR jej zahraničné vedenie, na československom území sa budoval ilegálny aparát. V závere druhej svetovej vojny sa vplyv KSČ o.i. vďaka autorite ZSSR značne zvýšil a v povojnovom období získala dôležitú pozíciu; vo voľbách 1946 získala v Československu najviac hlasov, obsadila vedenia najdôležitejších štátnych úradov (napr. ministerstvo vnútra) a vo Februári 1948 ľahko prekonala odpor nekomunistických strán. Vzápätí ňou riadené výbory odstránili nekomunistov zo všetkých vedúcich pozícií v štáte.

Generálni tajomníci komunistických strán...
Generálni tajomníci komunistických strán Československa a ZSSR Gustáv Husák (vľavo) a Leonid Iľjič Brežnev. Autor: Archív ČTK

V slepej poslušnosti stalinskému vedeniu ZSSR 1950–52 inscenovala súdne procesy s nekomunistami (napr. M. Horáková, generál H. Píka a i.) aj s vlastnými funkcionármi (R. Slánský). Po smrti Stalina a formálnom odsúdení tzv. kultu osobnosti sa pomery trochu zmiernili, ale „destalinizácia“ sa uskutočnila len z časti. Podľa ústavy z 1948 patrila KSČ „vedúca úloha“ v štáte, rozhodnutie strany bolo dôležitejšie ako rozhodnutie štátnych orgánov. 1962 mala 1 588 589 členov a 92 230 kandidátov na členstvo.

Napriek centralizovanému vedeniu nedokázala zabrániť čiastočnej liberalizácii politiky, čo vyvrcholilo v Pražskej jari, keď na čele strany A. Novotného vystriedal A. Dubček. Po okupácii ČSSR armádami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa do čela KSČ dostal G. Husák a začal sa proces normalizácie. Husáka 1987 vystriedal neschopný a všeobecne neobľúbený M. Jakeš, ktorý musel na začiatku Nežnej revolúcie odstúpiť. 1990 sa KSČ pretvorila na federáciu novozaloženej KS Čiech a Moravy (KSČM) a KSS, vystúpením slovenskej časti 7.4.1992 ako federálna strana zanikla.

Nežná revolúcia
nenásilný proces zmeny politického zriadenia v ČSSR v novembri 1989; od 1988 sa okrem zahranično-politických a ekonomických príčin pod vplyvom občianskych iniciatív (Charta 77 a i.) začal rozklad komunistického režimu neschopného reagovať na udalosti v ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík), NDR (Nemecká demokratická republika) a i., kde prebiehal podobný proces (glasnosť, perestrojka). 17.11.1989 polícia brutálne napadla demonštrujúcich študentov na pražskej Národnej triede; vlna odporu sa čoskoro prejavila aj v médiách, v mnohých médiách boli veľké demonštrácie, vzniklo Občianske fórum a na Slovensku Verejnosť proti násiliu. Moc KSČ (Komunistickej strany Československa) sa bez väčšieho odporu skončila, prezident Gustáv Husák rezignoval, za jeho nástupcu bol zvolený Václav Havel.

Nežná revolúcia v Bratislave, na tribúne aj...
Nežná revolúcia v Bratislave, na tribúne aj Milan Kňažko (vpravo). Autor: Archív Pravdy

normalizácia
1. oficiálne pomenovanie čistiek, prepúšťania zo zamestnania, obnovenia cenzúry a ďalších represívnych opatrení po potlačení Pražskej jari a prevzatí moci garnitúrou G. Husáka; od 1969 po nástup Michaila Gorbačova v ZSSR (perestrojka)

Občianske fórum
(OF) politické hnutie v Čechách nadstraníckeho charakteru, založené 19. a 20.11.1989 od­porcami dovtedajšieho totalitného režimu KSČ po udalostiach 17. novembra 1989 v Prahe. Na Slovensku v tom čase Verejnosť proti násiliu.

Pražská jar
označenie pre vývoj v ČSSR od 4. Januára 1968 (pád A. Novotného) do 21.8.1968, keď sa reformátori v KSČ okolo Alexandra Dubčeka pokúsili realizovať model reformovaného a od ZSSR nezávislého socializmu; pokus o radikálnu reformu politických, spoločenských i ekonomických pomerov (socializmus s ľudskou tvárou) zmarený sovietskym vojenským zákrokom (august 1968). Zároveň sa presadila federalizácia ČSSR; ako obdoba už existujúcej SNR (Slovenskej národnej rady) vznikla 24.6.1968 Česká národná rada, zložená zväčša z priaznivcov reforiem. (zákon o československej federácii slávnostne podpísaný 28.10.1968 na Bratislavskom hrade, čoskoro však faktický návrat k centralizmu). Významnú úlohu v priebehu Pražskej jari zohrala výzva „2000 slov“ inšpirovaná českými vedcami, ktorú napísal L. Vaculík, aby (o.i.) odišli „ľudia, ktorí zneužívali svoju moc, poškodzovali verejný majetok, konali nečestne a kruto“. V nasledujúcom období normalizácie všetci „muži Pražskej jari“ vylúčení z KSČ a odstránení z verejného života, mnohí z nich prenasledovaní.

Univerzum - Všeobecná encyklopédia pre 21....
Univerzum - Všeobecná encyklopédia pre 21. storočie Autor: Ikar

Verejnosť proti násiliu

(VPN) občianske politické hnutie na Slovensku založené odporcami dovtedajšieho režimu ako reakcia na udalosti 17. novembra 1989 v Prahe; vzniklo paralelne s českým Občianskym fórom. Zakladajúce osobnosti: F. Gál, M. Kňažko, J. Budaj, P. Zajac a ďalší. Po víťazstve vo voľbách (29,34 % hlasov) utvorilo vládnu koalíciu s Kresťansko-demokratickým hnutím a Demokratickou stranou, predsedom vlády SR za VPN sa stal V. Mečiar. Názorové rozpory vo VPN viedli k rozpadu hnutia; 5.3.1991 vzniká platforma – Za demokratické Slovensko, 23.4. Predsedníctvo SNR odvoláva V. Mečiara z funkcie predsedu vlády, vzniká politická strana HZDS na čele s V. Mečiarom. Tým sa činnosť VPN fakticky skončila, niektorí jej členovia odišli z politiky, prípadne vstúpili do iných strán. V novembri 1991 bolo VPN premenované na Občiansku demokratickú úniu-VPN, od 1992 len ODÚ, v tom istom roku rozpustená.

Z encyklopédie Univerzum A-Ž, Ikar

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk