Prečo je Kriváň krivý?

30.05.2011 22:37

Tatry sú pásmové pohorie s jednotným hlavným hrebeňom, ktorý sa ťahá v rovnobežnom smere. Hrebeň je "bojiskom", územím, o ktoré "súperia" protiľahlé potoky. Zatláčaním rozvodia na stranu erózne slabšieho toku došlo k skľukateniu hlavného hrebeňa, ktorý akoby bol poskladaný z mnohých na seba nadväzujúcich esíčok. Najkrajnejšie body hlavného hrebeňa Tatier sú od seba vzdialené vzdušnou čiarou 45 km, pričom skutočná dĺžka hrebeňa je 75 km.

Tatranská jesenná inverzia.
Tatranská jesenná inverzia. Autor: Ján Lacika - Divy Tatier, Ikar

Hlavný hrebeň Západných Tatier je dlhý 35 kilometrov. Najvyšším vrchom hrebeňa je Baníkov (2 178 m n. m.). Jeho prechod je bezpochyby najkrajším, ale aj najťažším turistickým podujatím v slovenských pohoriach. V letnej sezóne je sprístupnená jeho podstatná časť na západe od Hutianskeho po Pyšné sedlo a na východe od Temniaka po Ľaliové sedlo. Poprechádzať sa, či skôr poštverať sa po 26 kilometrov dlhom hlavnom hrebeni Vysokých Tatier je výsadou horolezcov. Výnimkou sú len krátke fragmenty hrebeňa, najzápadnejší úsek od Ľaliového sedla po Svinicu, výstupová trasa na Rysy zo sedla Váha, na Východnú Vysokú z Poľského hrebeňa a na Jahňací štít z Kolového priechodu.

Prístup na hlavný hrebeň Vysokých Tatier je možný aj v miestach niekoľkých ďalších sediel (Hladké sedlo, Prielom, Sedielko, Kopské sedlo). Hlavný hrebeň Belianskych Tatier dlhý 14 kilometrov nenadväzuje priamo na hlavný hrebeň Vysokých Tatier, je naň kolmý a vytvára striešku v písmene T. Povaha tohto úseku hrebeňa by umožňovala turistický prechod, ale prednosť dostala ochrana prírody, a tak jedinou možnosťou kontaktu s ním je Široké sedlo.

Lanovka s minulosťou svetového rekordéra

Až do roku 1955 bola visutá lanovka na Lomnický štít svojimi technickými parametrami svetovým rekordérom. Medzi osobnými lanovkami bola rekordná okrem iného aj dĺžkou dráhy 5 428 metrov. O prvenstvo ju pripravila lanovka na Aiguille du Midi vo francúzskych Alpách, ktorá má dodnes najvyššie celkové prevýšenie. Pôvodne malo byť lano zavesené medzi Skalnatým plesom a Lomnickým štítom bez akejkoľvek podpery. Keďže sa však na jednom mieste šúchalo o skalu, jednu podperu bolo treba postaviť. Až po rekonštrukcii ukončenej v roku 1989 sa lanovka zaobišla aj bez nej.

Lanovka na Lomnický štít.
Lanovka na Lomnický štít. Autor: Ján Lacika - Divy Tatier, Ikar

S výstavbou lanovky sa začalo v máji 1936. Spodný úsek odovzdali verejnosti ako vianočný darček 22. decembra 1937. Medzitým nosiči vytrvalo vynášali stavebný materiál na vrchol Lomnického štítu. Práce na hornom úseku napredovali, hoci sa na zväčša zasneženom štíte dalo stavať len asi 30 dní v roku. V júli 1938 nosičov vystriedala nákladná lanovka. V októbri 1940 sa ukončila výstavba hornej staničnej budovy spojenej s meteorologickou stanicou. Otvorenie lanovky pre verejnosť v celej dĺžke bolo tiež načasované na predvianočné obdobie, na 19. december 1941. Dnes je v prevádzke iba horný úsek, spodný sa prestal využívať na jeseň roku 2000. Má sa zachovať len podpera číslo jeden a údolná stanica, ktorú projektoval Dušan Jurkovič.

Výlet na Lomnický štít si treba starostlivo naplánovať. Musíme počítať s tým, že nie sme sami, kto chce navštíviť druhý najvyšší štít Tatier a celého karpatského oblúka. Možno sa nám podarí dostať medzi 16 šťastlivcov, ktorí nastúpia do kabínky v dolnej stanici na Skalnatom plese. Poveternostné podmienky sa však môžu náhle zmeniť a hore nás privíta takzvaná biela tma, hoci úchvatná jazda, na jednom mieste až 240 metrov nad zemou, trvá necelých 9 minút. Ak počasie vydrží, na Lomnickom štíte sa budeme môcť celých 50 minút kochať fantastickým výhľadom do neuveriteľných diaľav, ktorý poskytuje miesto vo výške 2 634 metrov nad morom. Zamestnanci observatória tvrdia, že občas vidno maďarskú Mátru, moravskú Lysú horu a ukrajinskú Goverlu.

Traja sa bili, štvrtý zvíťazil – Gerlachovský štít

Výška tatranských končiarov sa dá zdola iba ťažko odhadovať, dlho sa nevedelo, ktorý je najvyšší. Liptáci vonkoncom nepripúšťali, že by ním nebol liptovský kráľ Kriváň, Spišiaci, pochopiteľne, favorizovali svojho Deda, čiže Lomnický štít, lebo z ich strany naozaj výrazne dominuje zubatej horskej kulise. Ak sa pozrieme na Tatry od severu, najvyšší sa zdá Ľadový štít, na ktorý by určite vsadili Poliaci z Podhalia, a podporoval ich v tom švédsky botanik Göran Wahlenberg. Hovorí sa, že kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. V našom prípade súperili až traja a z víťazstva sa tešil štvrtý. Kriváň vypadol zo súťaže ako prvý, v roku 1793 jeho výškové prvenstvo vylúčil Angličan Robert Townson na základe barometrického zamerania z vrcholu druhého kandidáta, Lomnického štítu. Skôr, ako sa rozhodlo medzi Lomnickým a Ľadovým štítom, došlo k veľkému zvratu, ktorý spôsobil jelšavský lesník Ľudovít Greiner. V roku 1838 z Lomnického štítu porovnal výšku vybraných vrcholov pomocou uhlomeru a vodováhy a dospel k prekvapujúcemu záveru, že kráľom Tatier, a teda najvyšším končiarom je Gerlachovský štít. Laická, ale ani odborná verejnosť sa s touto správou dlho nedokázala stotožniť. Výsledky overujúcich meraní však boli nespochybniteľné.

Kráľom Tatier je Gerlachovský štít. Pohľad z...
Kráľom Tatier je Gerlachovský štít. Pohľad z Tatranskej Polianky. Autor: Ján Lacika - Divy Tatier, Ikar

Výstup na Gerlachovský štít
Obvyklá túra na Gerlachovský štít nie je technicky náročná. V normálnych podmienkach ju zvládne priemerne zdatný turista. Preto sa z času na čas ozývajú hlasy volajúce po turistickom sprístupnení najvyššieho vrchu Slovenska. Skúsení horskí vodcovia a záchranári však dvíhajú varovný prst. Zložitý terén v masíve štítu skrýva mnoho nástrah. Nebezpečné sú najmä náhle zmeny počasia. Mnoho odvážlivcov za zlej viditeľnosti zablúdilo v rozložitom, neprehľadnom labyrinte žľabov a skalných rebier Gerlachovského kotla. Niektorí zaplatili životom. Výstup na Gerlachovský štít možno absolvovať iba v sprievode autorizovaného horského vodcu. Obvyklá výstupová trasa vedie z Kvetnice Velickou próbou, z vrcholu sa schádza Batizovskou Próbou k Batizovskému ple­su.

Strojca krásy tatranskej prírody – Kriváň

Aj keď je Kriváň naozaj krivý, teší sa mimoriadnej obľube Slovákov. Podľa povesti ho skrivila nebeská dopravná nehoda. V siedmy deň stvorenia sveta si Boh sadol a pozeral na svoje dielo. Videlo sa mu, že čosi chýba. Vyslal preto svojho najšikovnejšieho anjela, aby ešte po svete rozhodil za vrece prírodných krás. Keď nebeský posol priletel k vysokým štítom, podcenil výšku krajného končiara a zavadil o jeho vrchol krídlom. Končiar sa ohol a zostal krivý, preto dnes nesie meno Kriváň. Pri tejto nehode sa anjelovi roztrhlo vrece. Na skalnaté vrchy sa vysypali lesy, lúky, jazerá, bystriny a vodopád, do horskej krajiny svište, kamzíky, medvede, rysy a mnohé ďalšie zvieratá. Pohorie, ktoré neskôr ľudia nazvali Tatrami, tak dostalo viac prírodných krás ako iné kúty sveta. Vlastne za to môže Kriváň.

Typický pohľad na Kriváň.
Typický pohľad na Kriváň. Autor: SHUTTERSTOCK

Prvý človek, ktorý sa rozhliadol z krivého vrcholu Kriváňa, bol asi povolaním baník. Jeho meno sa v historických análoch neuvádza. Poznáme však identitu banského podnikateľa a kňaza Jonáša Andreja Czirbesa zo Spišskej Novej Vsi, ktorý o svojom pamätnom výstupe v auguste 1772 zanechal písomné svedectvo. Týka sa kontroly haviarov dolujúcich rudu v blízkosti vrcholu. V roku 1840 sa na Kriváň vyštveral saský kráľ Fridrich August II., sprevádzaný liptovskou šľachtou. Na jeho počesť na vrchole umiestnili liatinový pomník v tvare obelisku so znakom Saska a pozlátenou korunkou navrchu. V roku 1856 ho poškodil blesk, zvyšok sa stal predmetom vandalstva. Podľa policajnej správy panslávi z okolia zbavili pomník korunky, a čo zostalo, zhodili do priepasti v roku 1861 účastníci národnej vychádzky. Na Kriváň vedú dve výstupové trasy, jedna z Troch studničiek a druhá od Jamského plesa. Obe sa spájajú v sutinovom Krivánskom žľabe. Na vrchole víta turistov drevený dvojramenný kríž a, samozrejme, impozantný kruhový výhľad.

Národný vrch
Kriváň je prinajmenšom od čias Ľudovíta Štúra národným vrchom Slovákov. Skupina národovcov, medzi ktorými nechýbal samotný Štúr, vyjadrila svoj vrúcny vzťah k tomuto štítu výstupom na vrchol počas pamätnej národnej vychádzky, ktorá sa konala 16. augusta 1841. V roku martinského memoranda, teda v roku 1861, sa odštartovala tradícia národných výstupov na Kriváň, ktoré majú pevné miesto v letnom pláne tatranských turistických podujatí. O popularite tohto tatranského štítu svedčí aj to, že je vyobrazený na eurominciach nominálnej hodnoty 1, 2 a 5 centov.

Belianska jaskyňa

O jaskyni v masíve Kobylieho vrchu vedeli hľadači pokladov už v 18. Storočí, ak nie ešte skôr. Svedčia o tom nápisy na jaskynných stenách napísané uhlíkom, najstarší je datovaný rokom 1713. Na jaskyňu sa časom zabudlo, až kým nedošlo k jej opätovnému objaveniu. Lesník Július Husz s Jánom Britzom narazili 5. Augusta 1881 na otvor medzi stromami, z ktorého vychádzal mrazivý vzduch. S fakľami v ruke sa pustili po povraze do podzemia a dostali sa do Dómu objaviteľov. Krátko potom ich napodobnilo niekoľko odvážlivcov a už 6. augusta 1882 slávnostne sprístupnili jaskyňu verejnosti. Názov dostala podľa mesta Spišská Belá, ktoré ju spravovalo. V tých časoch to ešte nebola pohodlná vychádzka, skôr malé dobrodružstvo. Napriek tomu za prvý rok obdivovalo krásu jaskyne až 600 návštevníkov. Jaskyniari postupne objavovali nové jaskynné priestory, dosiaľ je známych 3 825 metrov chodieb.

Na návšteve v Belianskej jaskyni.
Na návšteve v Belianskej jaskyni. Autor: Ján Lacika - Divy Tatier, Ikar

V súčasnosti je Belianska jaskyňa jedinou prístupnou jaskyňou v slovenskej časti tatier, ďalšie verejnosti prístupné jaskyne sa nachádzajú v Doline Koscieliska v poľských Západných Tatrách. Do Belianskej jaskyne sa vchádza umelo vytvoreným tunelom, vyhliadková trasa meria 1 370 metrov. Návštevníci môžu obdivovať podzemné krasové priestory vytvorené vodou tečúcou po medzivrstevných plochách a sčasti aj po tektonických poruchách vo vápencovom masíve. Chodby sú miestami rozšírené do priestorných jaskynných siení, vertikálnu členitosť jaskyne dotvárajú priepasti a komíny. Nechýba bohatá kvapľová výzdoba, zaujímavé sú sintrové vodopády a pagodovité vodopády.

Ján Lacika - Divy Tatier, Ikar
Ján Lacika - Divy Tatier, Ikar Autor: Divy Tatier, Ikar

Elektrické svetlo v Belianskej jaskyni

Niekedy si pokrok našiel cestu do Tatier pomerne rýchlo. Prešlo iba dvanásť rokov odvtedy, čo Thomas Alva Edison vynašiel žiarovku, keď sa tento prevratný vynález rozsvietil v temnote Belianskej jaskyne.

Vďaka mešťanom Spišskej Belej, ktorí sa o jaskyňu starali, sa 29. novembra 1896 rozžiarilo 165 žiaroviek, aby návštevníkom ukázali kvapľovú krásu. Elektrický prúd dodávala do jaskyne elektráreň vybudovaná na riečke Biela.

O elektricky osvetlenú jaskyňu bol veľký záujem, za deň ju však navštívili iba tri skupiny zvedavcov, ktorí boli ochotní zaplatiť vstupné zvýšené z 80 grošov na jednu zlatku a 80 grošov.

Z knihy Ján Lacika – Divy Tatier, Ikar

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk