Starovekí Mayovia obývali veľmi rozmanité územie, ktoré zahŕňalo Chiapas a Yucatánsky polostrov v Mexiku, celú dnešnú Guatemalu, Belize a západné časti Hondurasu a Salvádoru. Na juhu ich krajiny sa nachádzala oblasť vulkanických pohorí, ktorých údolia s miernym podnebím poskytovali ideálne podmienky pre poľnohospodárstvo. Centrálnu oblasť – nížiny regiónu Petén v Guatemale a priľahlých štátoch – pokrýval hustý tropický dažďový prales, kde žilo množstvo zvierat, vtákov a hmyzu. Tieto lesy obýval aj mocný jaguár, ktorý hrá poprednú rolu v mayskej umeleckej predstavivosti. Práve v tomto nehostinnom teréne boli vybudované niektoré najväčšie a najúspešnejšie mestá, napríklad Tikal a Yaxchilán.
Mayovia boli hrdí a impozantní ľudia, ktorých mestá, vybudované v monumentálnych rozmeroch, dodnes dominujú krajine. Väčšina obyvateľstva žila v chatrčiach so slamenou strechou, ale vládcovia a šľachtici bývali v bohatých kamenných palácoch a keď zomreli, ich telá vkladali do hrobiek pod rozľahlými pyramídovými chrámami. Ich kultivovaná a v mnohých smeroch unifikovaná kultúra sa vyvinula napriek skutočnosti, že nikdy nevytvorili jedinú ríšu, ale zostali rozdelení do malých mestských štátov, ktoré spolu často bojovali.
Medzi spoločné témy, ktoré spájali mayský ľud a umožnili, aby sa na ich civilizáciu pozeralo ako na entitu, patria ich mýty a príbehy o stvorení, ich chápanie vesmíru, náboženské predstavy a koncepcia posmrtného života. Mayská mytológia rozpráva o tom, ako božstvá z predchádzajúceho svetového veku stvorili Zem a potom vytvorili prvých ľudí z kukurice – hlavnej potraviny danej oblasti. Tí istí bohovia naučili ľudí, ako majú prinášať obety, aby sa im odmenili za ich dobrotivý akt stvorenia. Mayovia tak verili, ž už ich samotná existencia je závislá od neutíchajúcej dobrej vôle božstiev. Zložité rituály, počas ktorých sa účastníci obliekali do kostýmov z dúhového quetzalieho peria, tvorili jeden z podstatných prostriedkov na podporu tohto vzťahu. V zachovaných mayských knihách sú tabuľky, ktoré boli vytvorené, aby naznačili, ako treba božstvá uzmierovať prostredníctvom obiet.
Umenie Mayov
Mayovia vytvorili niektoré z najkrajších umeleckých diel na svete, a to z veľmi rozmanitých materiálov, vrátane kameňa, dreva, štuky, farby, keramiky, jadeitu a lastúr. Interiéry mayských budov – napriek svojmu nevýraznému a ponurému vzhľadu – pôvodne vytvárali prostredie pre množstvo nádherných nástenných malieb jasných farieb, ktoré sa, žiaľ, v dôsledku vlhkého vzduchu väčšinou rozpadli. Zriedkavé doklady, v ktorých sa zachovali, napríklad v Bonampaku a Tulume, naznačujú, že mayské mestá kedysi hýrili farbami, lebo mnoho budov malo pomaľovaný exteriér.
Mayské umenie stvárňovalo celú škálu tém od pozemských vládcov a šľachticov až po činnosti bohov a názorné zobrazenie podsvetia. Príslušníkov šľachty, najmä vládcov mayských mestských štátov, bežne oslavovali v podobe stély – vztýčeného kameňa, zvyčajne asi 1 meter vysokého, hoci niektoré boli až desaťnásobne vyššie.
Doposiaľ najväčšia objavená stéla je v sídle Quiriguá v juhovýchodnej Gautemale. Tento pamätník, postavený roku 771 n. l. a zasvätený kráľovi Cauacovi Olbohe, sa týči nad námestím do výšky takmer 10 m. Na stélach sa často nachádzajú hieroglyfické texty uvádzajúce podrobnosti z vládcovho života, napríklad dátum jeho narodenia, nástupu na trón, sobáša a dôležitých víťazstiev v boji. Boli vztýčené na veľkých námestiach každého mayského mesta a slúžili ako pamätníky kráľovi aj ako verejné oznámenie o jeho práve vládnuť. V konečnom dôsledku to bola obrovská politická propaganda vytesaná do kameňa.
Mayské umelecké diela mali rozličnú veľkosť od kolosálnych stél a monumentálnej architektonickej skulptúry až po drobné vyrezávané lastúrové ozdoby menšie než 2,5 cm. Nech bol však žáner či kontext umeleckého diela akýkoľvek, každá línia, symbol a motív mali tlmočiť nejaký význam: v mayskom myslení chýbal koncept rýdzo dekoratívneho alebo abstraktného umenia. V menšom meradle vytvárali mayskí umelci vynikajúce diela z jadeitu, lastúry a pazúrika. Jadeit považovali za najcennejší materiál – na rozdiel od Aztékov a Inkov mali minimálny prístup k zlatu. Podoby vládcov sa bežne vytvárali z jadeitu, vždy z profilu, aby bolo vidno vysoké šikmé čelo. Mayovia obdivovali šikmé čelo tak veľmi, že dieťaťu priväzovali vpredu na hlavičku kúsky dreva, aby sa vyformovala do požadovaného tvaru. Nezdá sa, že by tento proces poškodzoval mozog.
Medzi najpôsobivejšie predmety mayského umenia patrí maľovaná keramika, najmä taniere a valcovité vázy. Často sú na nich výjavy z dvorského života, napríklad sprievody, tance alebo rituály, a niekedy sú na nich namaľované aj božstvá z mayského panteónu. Pravda, zobrazujú aj zlovestnejších pánov Xibalby, podsvetia, hádam preto, že veľa z týchto keramických predmetov vkladali do hrobiek, aby sprevádzali zosnulých na ich ceste cez podzemné oblasti.
Na rozdiel od umelcov mnohých starovekých kultúr mayský umelec nezostával vždy anonymný. Niekoľko prác vyrytých do kameňa nesie meno svojho autora a mayská keramika je často „podpísaná“. Nedávno sa zistilo, že mnohí umelci boli príslušníkmi kráľovských rodín – neraz mladší kráľovi bratia. Aby pritiahli pozornosť na príbuzenský vzťah s kráľom, títo umelci zo spoločenskej elity často umiestňovali svoje meno na dielo hneď vedľa zobrazenia vládcu.
Glyfy a symboly
Mayovia mali zložité hieroglyfické písmo, ktoré vedci celkom rozlúštili len nedávno, avšak veľa mayských textov sa dosiaľ nepodarilo úplne preložiť. Do druhej polovice 20. storočia panoval názor, že písmo je kombináciou rébusov, čiže obrázkov, a logogramov, symbolov predstavujúcich jediné slovo či pojem. V 19. storočí sa prišlo na to, že veľa mayských textov obsahuje informácie o kalendári a o astronómii, a hlavne preto vedci dospeli k presvedčeniu, že Mayovia boli mierumilovný národ astronómov – kňazov. Pre neschopnosť správne čítať mayské glyfy pretrvávala táto mylná predstava veľa desaťročí, a to aj napriek dôkazom o vojnách a obetiach, ktoré prevládali v mayskom umení.
Zlom v prekladaní glyfov predstavuje rok 1952, keď Rus Jurij Knorozov publikoval v Sovietskom zväze článok s názvom „Staroveké písmo Ameriky“. Prišiel s názorom, že hieroglyfy sú v skutočnosti fonetickým systémom písma a rozličné znaky predstavujú kombinácie spoluhlások a samohlások. Napríklad najznámejším kráľom Palenque bol Pacal a jeho meno mohlo byť zapísané tromi znakmi predstvujúcimi hlásky PA-CA-LA. Posledná samohláska sa vypustila a vzniklo Pacal. Západní mayológovia s pohŕdaním odmietli Knorozovovu teóriu, dôvodom boli jeho komunistické akademické hodnosti, ale v súčasnosti sa jeho princípy všeobecne prijímajú. Nakoniec sa dospelo k poznaniu, že mayské písmo je vo veľkej miere fonetické, hoci obsahuje aj istý počet logogramov.
Mayské glyfy sú zmiešaninou symbolov a naturalistických obrazov. Často sa objavujú tváre ľudí a zvierat a niekedy sú zobrazené aj božstvá. Pisárom boli zasvätené dve božstvá – poloľudské, poloopičie postavy, zvyčajne zobrazované, ako držia kalamár, pero alebo kódex. Boli to nevlastní bratia hrdinských dvojičiek.
Hrdinské dvojičky
Dvoma najslávnejšími postavami v mayskej mytológii sú hrdinské dvojičky Hunahpú a Ixbalanqué, ktorých príbeh je vyrozprávaný v Popol Vuh, diele Mayov – Quichéov z Guatemaly. Dvojičky boli zázračne počaté v Xibalbe, v podsvetí, kam povolali ich otca Huna Hunahpúa, boha kukurice za to, že vyrušoval xibalbských pánov hlučnou loptovou hrou na Zemi. Otca dvojičiek potrestali sťatím hlavy, ktorú zavesili na strom. Keď dievčina z podsvetia menom Krvavá luna vyšla na strom, hlava jej pustila slinu do ruky a ona otehotnela. Utiekla do horného sveta, aby ušla pred otcovým hnevom a tam porodila dvojičky. Ich otec už jedny dvojičky mal – synov, ktorým sa nepáčili noví prišelci a trápili ich. Hunahpú a Ixbalanqué za to premenili svojich nevlastných bratov na opice, ktoré sa, známe pre svoje tvorivé schopnosti, napokon stali bohmi umení.
Dvojičky potom vymysleli plán pomsty za otcovu smrť. Dovolili, aby ich obetovali tak, že skočili do ohnivej jamy, ale päť dní nato, ako Xibalbčania roztrúsili ich ostatky v rieke, sa vynorili z vody ako poloľudia, polosumce.
Stali sa potulnými zabávačmi a čoskoro sa preslávili svojimi trikmi a tancami. Keď sa dvaja hlavní xibalbskí páni dopočuli o ich zázračných kúskoch, pozvali prestrojené dvojičky, aby urobili predstavenie v ich paláci. Bratom prikázali, aby sa obetovali. Urobili to, avšak vzápätí ožili. Na Xibalbčanov to zapôsobilo, a tak požiadali dvojičky, aby to isté kúzlo urobili s nimi. Dvojičky počúvli, lenže Xibalbčanov pri tomto triku neoživili. Podsvetie tak napokon utrpelo porážku – nie násilím, lež úskokom. Hunahpú a Ixbalanqué potom triumfálne vystúpili na nebo, kde sa stali Slnkom a Mesiacom.
Zdroj: Laughton, Timothy: Mayovia. Život, mýtus, umenie. Bratislava, Ikar 2009