Prečo vznikli pravidlá stavania
Každá nová stavba je zásahom do života mesta i do života nás, ktorí okolo nej chodíme alebo v nej žijeme, pracujeme alebo sa zabávame. Či už je tá stavba dobrá, alebo zlá, či je na správnom mieste, alebo na nesprávnom mieste… Prečo je to tak? Keď maliar maľuje obraz, tak mu nikto do toho nehovorí – maľuje si, ako chce, a keď sa jeho obraz páči – niekto si ho kúpi a zavesí na stenu. Ak nie, ostane ležať v kúte.
Videozáznam z prednášky
Autor: T-Com – www.detskauniverzita.sk
So stavbami je to inak. Týkajú sa nás všetkých – tých, čo chodia okolo a pozerajú sa na ne, tých, čo musia počúvať hluk lietadiel nad hlavami, dýchať smrad, ktorý sa šíri z továrne, prechádzať cez frekventovanú cestu alebo križovatku. Preto sa hovorí, že architektúra spoluvytvára životný štýl, dokonca kvalitu života. V nevetraných, neosvetlených domoch v minulosti žili ľudia oveľa kratšie ako dnes. Preto, aby sa stavalo múdro, zdravo a bezpečne, si ľudia vytvorili pravidlá stavania. Tieto pravidlá nazývame stavebným zákonom.
Plánovanie je dôležité
Územné plánovanie určuje priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia obce, zásady starostlivosti o životné prostredie, ekologickú stabilitu. Určuje aj ako sa musia chrániť prírodné zdroje, kultúrne hodnoty, krajinné prvky, zásady dopravného riešenia, technického a občianskeho vybavenia, hranice obce, hranice medzi zastavaným územím a ostatným územím. A tiež určuje, ktoré plochy ako možno využívať. Keď je odsúhlasené umiestnenie stavby, potom sa robí jej vlastný projekt.
Povedzme si, prečo a načo sa to všetko takto plánuje. Je to odpoveď na otázku, „prečo každý nemôže stavať, kde chce“. Väčšie i menšie obce a mestá sú veľmi zložité živé organizmy, ktoré majú svoje srdce – to je napríklad bratislavské Staré Mesto, tepny, to sú všetky komunikácie, i končatiny – jednotlivé časti mesta ako Devín, Karlova Ves, Podunajské Biskupice. Ako živý organizmus aj mestá zavše chorľavejú, ba i zomierajú – raz zásahom prírody ako napríklad Pompeje, inokedy rukami človeka ako Vukovar. Ale dajú sa i liečiť.
Ako sa rozmiestňujú stavby v meste
Rozhodujúcim plánom je dnes územný plán mesta. Určuje, ktorá plocha je na čo určená. Žltá je šport, fialová je železnica, zelená je zeleň. Vymedzené sú tiež plochy pre priemysel, pre bytové domy, vodovody, kanalizácie, ich takzvané ochranné pásma. Určuje, kde sa môže čo stavať, kde pôjdu cesty, železnice a podobne. V našom hlavnom meste treba tiež rešpektovať letecký kužeľ. Každá nová stavba musí byť v súlade s týmto plánom. Dôležité časti mesta majú vypracovaný ešte územný plán zóny. Stanovuje takzvanú uličnú čiaru – pokiaľ môže ísť stavba domu do ulice, výšku jednotlivých domov. Zástavba musí na pozemku ponechať 30 percent zelene, niekde sa určuje aj tvar strechy. Predpisy určujú, koľko miest na parkovanie musí stavebník urobiť pri alebo vnútri svojho objektu. Žiaľ, nie vždy a všetci stavebníci predpisy rešpektujú. Stavajú čierne stavby, bez stavebného povolenia, v rozpore s pravidlami. V niektorých krajinách tieto stavby dáva stavebná polícia zbúrať. Na Slovensku to, žiaľ, tak nie je.
Kto nesmie pri stavbe domu chýbať
Stavba domu, kostola, továrne či mrakodrapu je zložitý proces, na ktorom sa zúčastňuje celý rad odborníkov – architektov, inžinierov, statikov, kúrenárov, vodárov, elektrikárov. Najprv urobia spoločne projekt. Musí zohľadňovať mnohé požiadavky, lebo stavba musí byť dobre fungujúca. Niektoré prevádzky, zvlášť pri takzvaných polyfunkčných objektoch, sú veľmi zložité.
Dom musí byť bezpečný, napríklad aj pri zemetrasení, pred bleskom a podobne. Mal by byť energeticky úsporný, nemal by poškodzovať či ohrozovať životné prostredie. Nesmie ani tieniť susedom. Toto všetko treba najprv naprojektovať a potom to úrady schvaľujú alebo kontrolujú a stavba dostane stavebné povolenie. K projektu sa vyjadrujú hasiči, plynári, dopravári aj architekti.
Dom a stavba majú spĺňať aj estetické kritériá, ktoré sa v dejinách menili. Určite ste počuli o slohoch, štýloch či prúdoch v architektúre. Dnešná architektúra je veľmi rozmanitá. Existujú v nej mnohé smery, používajú sa rôzne novodobé materiály. Ak voľakedy to boli najmä drevo a kameň či iné prírodné materiály, dnes je to najmä sklo, ale aj titánové plechy, oceľ či plasty.
Prečo nemôže každý stavať,ako chce
V súvislosti s našou témou „prečo“ zdôrazňujem najmä súlad novej architektúry so svojím prostredím, okolím. Či už je prírodné, alebo mestské. Snaha stavebníkov byť za každú cenu iným, väčším, vyšším, z Bratislavy to veľmi dobre poznáme, je nesprávna a nekultúrna. Predovšetkým výškové stavby by sa mali overovať zo všetkých dôležitých pohľadov, mali by sa stavať iba vo vybraných lokalitách, tam, kde nepokazia, ale obohatia panorámu mesta, tam, kde sú opodstatnené. Keby napríklad každý stavebník mohol postaviť vysokú stavbu hocikde, vznikli by obrovské problémy aj s parkovaním a dopravou, životným prostredím i obytným prostredím.
Keby každý staval, kde chce, nerešpektovali by sa susedia ani pamiatky, nerešpektovali by sa vodné zdroje, ignoroval by sa zdravý a rozumný rozvoj mesta alebo obce. Stavalo by sa tak v národných parkoch či chránených prírodných oblastiach, v záplavových územiach, nerešpektovali by sa parky, ihriská, rekreačné oblasti, čiže verejný záujem. Prevládol by osobný záujem a zavládol by stavebný chaos. Celý systém plánovania, technické normy a iné predpisy tomu zabraňujú.
Architektúra je zrkadlo spoločnosti
V Bratislave sa v posledných rokoch naozaj veľa stavia. Všade vidieť žeriavy – v centre mesta, na Mlynských nivách, pri Dunaji aj v Petržalke. Mnohé nové stavby sa kritizujú. Veľmi často oprávnene. Jedna stavba je príliš vysoká a opticky zúžila cestu na nábreží, ďalšia narušila historickú panorámu a je v konfl ikte s pylónom Nového mosta, nové domy zaberajú často posledné fliačiky zelene v sídliskách… Prečo je to tak? Nemáme dobrých architektov? Rozhodujú o stavbách tí správni ľudia? Sú to odborníci alebo politici? Naozaj architektúre rozumie každý tak ako futbalu či hokeju? Alebo máme zlú legislatívu? Chýba nám stavebná kultúra alebo kultúra vôbec? Chýba stavebníkom citlivý vzťah k nášmu mestu? Bolo to v minulosti lepšie, ako je teraz? Čo je vlastne dobrá architektúra? Čo je súčasná architektúra? Je to veľa otázok, ktoré si treba položiť a na ktoré síce vieme odpovedať, ale nevieme veci zmeniť. Architektúra bola a je zrkadlom spoločnosti. Aká je spoločnosť, taký je jej odraz v architektúre. Na dobrú architektúru všade okolo nás budeme ešte dlho čakať. Dovtedy, kým sa otázky, „prečo nemôže každý stavať, čo chce, ako chce a kde chce“, nestanú zbytočnými.
Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. (1939)
Hlavný architekt mesta Bratislavy vyštudoval Fakultu architektúry SVŠT v Bratislave v roku 1962. Je spoluzakladateľom a prezidentom Spolku architektov Slovenska. Bez jeho činnosti by neexistovala ani Slovenská komora architektov. Dvanásť rokov bol praktický architekt, predtým 13 rokov pedagóg na vysokej škole. Venuje sa najmä histórii slovenskej architektúry 20. storočia. Skúmanie architektonickej minulosti sa mu často zdalo príťažlivejšie, ako navrhovanie architektúry súčasnosti, hľadanie pravdy v architektonickom diele je asi tá najdôležitejšia povinnosť kritikov a historikov architektúry. Architektúra by mala byť uvedomelá, múdra služba verejnosti, a nie egoistickým záujmom jednotlivcov, či dokonca jednotlivca.
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.