Všetky hviezdy, ako aj Mesiac a planéty v priebehu noci putujú po oblohe od východu na západ. Na juhu dosahujú svoju najväčšiu výšku nad obzorom, kulmináciu. Tento zdanlivý pohyb je dôsledkom rotácie Zeme: naša planéta sa otočí okolo svojej osi raz za 23 hodín a 56 minút. Na tom je založené striedanie dňa a noci. Rotačná os Zeme ukazuje na dva oproti sebe ležiace body na oblohe: severný a južný nebeský pól. V blízkosti severného nebeského pólu sa náhodou nachádza pomerne jasná hviezda: Polárka. Okolo nej hviezdy vykresľujú viac či menej dlhé kruhové oblúky.
Foto: Ikar
Každú noc hviezdy vychádzajú o štyri minúty skôr ako predošlú. Od jedného do druhého večera sa nestane vôbec nič zvláštne, ale v priebehu mesiaca sa tento posun nazbiera na dve hodiny. Napríklad hviezdy, ktoré sú večer v máji tesne nad obzorom, sú v júni v rovnakom čase viditeľne vyššie. Tento posun vzniká v dôsledku toho, že Zem obieha okolo Slnka. V priebehu roka preto na oblohe vidíme v rovnakom smere v tom istom čase vždy iné hviezdy. Na základe tohto dôvodu sa delia súhvezdia na jarné, letné, jesenné a zimné. Po roku sa vzhľad oblohy znova opakuje, pretože dvojhodinový posun za každý mesiac za rok nasčíta na jeden celý deň. A hra sa môže začať odznova.
Foto: Ikar
Súhvezdia
Už pred tisíckami rokov ľudia spojili nápadné rozostavenia hviezd do obrazov – súhvezdí – a väčšinou im priradili mytologický význam. Hviezdy, ktoré ľudia zaradili do súhvezdí, nemajú navzájom nič spoločné, pretože sú od nás v úplne rozdielnych vzdialenostiach. Časom bola celá obloha bezozvyšku rozdelená na 88 súhvezdí. Súčasná plocha súhvezdia zodpovedá jednotlivému obrazcu alebo nejakej postave. Najjasnejšiu hviezdu súhvezdia voláme hlavná hviezda, pričom často ona a aj ďalšie jasné hviezdy majú vlastné mená. Roku 1603 označil Johann Bayer hviezdy súhvezdia systematicky gréckymi písmenami, od najjasnejšej (alfa) po najslabšiu (omega). Nie vždy dodržal poradie podľa ich jasnosti.
Okrem toho existujú aj rôzne iné označenia hviezd, väčšinou číslom alebo kombináciou čísel a písmen. Galaxie, hviezdokopy alebo hmloviny sú zaregistrované v rôznych iných zoznamoch (takzvaných katalógoch). Najznámejším z nich je Messierov katalóg ( so skratkou M) z 18.storočia. Neskôr nasledovali ďalšie, napríklad New General Catalogue (NGC) alebo Index Catalogue (IC). Veľké súhvezdia, ako napríklad Orión alebo Veľká medvedica, padnú do oka hneď. Iné súhvezdia zas obsahujú len málo jasných hviezd alebo nikdy nevystúpia dostatočne vysoko nad obzor, preto sa dajú nájsť oveľa ťažšie. Dnes platné súhvezdia boli medzinárodne uznané až roku 1930. Pohľad na súhvezdia sa zásadne zmení každé tri mesiace. Súhvezdia, ktoré boli na východe, vidíme nad juhom, tie pôvodne nad juhom nájdeme na západe a súhvezdia zo západu medzitým zapadli.
Foto: Ikar
Nebeský rovník a ekliptika
Keď si predstavíme Zem v priestore obklopenú nebeskou sférou, tak sa zemský rovník dá premietnuť na nebeskú klenbu. Tento kruh, ktorý delí nebeskú sféru na dve polovice, sa nazýva nebeský rovník. Nad ním je severná pologuľa oblohy, pod ním južná. V priebehu jedného roka sa z nejakého miesta mimo zemského rovníka dá úplne celá vidieť len jedna polovica oblohy a druhá iba čiastočne. Ak sa postavíme na zemský pól, vidíme presne len polovicu oblohy. Hviezdy sa tu pohybujú po dráhach rovnobežných s horizontom a nikdy nezachádzajú pod obzor. Takéto hviezdy sa nazývajú cirkumpolárne. Pri ceste od pólu k rovníku počet cirkumpolárnych hviezd klesá. Známe cirkumpolárne súhvezdia strednej Európy sú Malá a Veľká medvedica a Kasiopea.
Ako Zem obieha okolo Slnka, pre nás to vyzerá, akoby Slnko opísalo v priebehu roka na oblohe celý kruh. Tento kruh sa nazýva ekliptika. Slnko putuje po ekliptike cez dvanásť znamení zverokruhu – a na krátky čas aj kúskom súhvezdia Hadonos. V strednej Európe je nebeský rovník na juhu zhruba vo výške dvoch dlaní s natiahnutými prstami (pri vystretom ramene) nad horizontom. Odtiaľ sa tiahne k východnému a západnému bodu na obzore. Línia ekliptiky sa na oblohe dá celkom dobre odhadnúť podľa polohy dvanástich zvieratníkových súhvezdí.
Foto: Ikar
Mesiac a planéty
Mesiac a planéty sú na rozdiel od hviezd tak blízko nás, že ich pohyb vo vesmíre sa zreteľne prejaví aj v zmene ich polohy na oblohe. Mesiac obehne v priebehu jedného mesiaca Zem raz. Planéty potrebujú na jeden obeh okolo Slnka omnoho dlhší čas, takže na ich zdanlivom putovaní oblohou sa prejaví aj pohyb Zeme na jej dráhe okolo Slnka. Stáva sa dokonca aj to, že planéta na dráhe väčšej, ako je zemská (vonkajšia planéta), sa pohybuje na oblohe zdanlivo opačne, pretože ju rýchlejšia Zem na vnútornej dráhe predbieha. Najpriaznivejší moment na pozorovanie nejakej vonkajšej planéty nastáva vtedy, keď sa Zem nachádza medzi Slnkom a príslušnou planétou. U Merkúra a Venuše je najvhodnejší moment, keď sú Zem, planéta a Slnko v postavení na vrcholoch pravouhlého trojuholníka. Vzhľadom na to, že dráhy Mesiaca a planét ležia približne v rovnakej rovine, v akej obieha Zem okolo Slnka, Mesiac a planéty sa vždy nachádzajú v blízkosti ekliptiky. Pri sledovaní pohybu planét počas niekoľkých týždňov možno zaznamenať, že vykresľujú priam umelecké krivky.
Zatmenia
Mesiac pri svojom obehu okolo Zeme prechádza niekedy aj veľmi blízko. Keďže vzdialenosť Slnka a Mesiaca sú náhodou v rovnakom pomere, v akom je ich skutočný priemer, môže Mesiac zakryť Slnko čiastočne alebo aj úplne. Mesačný tieň dopadá na zemský povrch na plochu so šírkou najviac 265 kilometrov. Len tu môže nastať úplné zatmenie Slnka. A keďže sa tieň Mesiaca ženie po povrchu Zeme nadzvukovou rýchlosťou, na jednom mieste môže táto udalosť trvať najviac sedem a pol minúty. To sa však stáva zriedka. Ak Mesiac na svojej dráhe okolo Zeme prechádza tieňom Zeme, nastáva zatmenie Mesiaca. Ak sa ponorí celý alebo iba čiastočne do stredovej časti zemského tieňa, výsledkom je úplné alebo čiastočné zatmenie Mesiaca. Pre ľubovoľné miesto na Zemi platí, že z neho možno za rok pozorovať viac mesačných ako slnečných zatmení. Je to spôsobené tým, že na sledovanie mesačného zatmenia stačí, keď je Mesiac za obzorom. Mesiac pri úplnom zatmení svieti do červena alebo do žlta. Úplné zatmenia Mesiaca trvajú približne hodinu.
Foto: Ikar
Jasnosť a vzdialenosť
Na oblohe vidíme rôzne jasné hviezdy. Približne roku 129 pred naším letopočtom tieto rozdiely podchytil grécky astronóm Hipparchos zavedením šiestich hviezdnych veľkostí. Najjasnejšie hviezdy zaradil do prvej hviezdnej veľkosti, najmenej jasné (najslabšie) do šiestej. Roku 1856 postavil túto škálu na pevné matematické základy astronóm Norman Pogson. Rozdiel jednej hviezdnej veľkosti zodpovedá odvtedy 2,5-násobku rozdielu jasnosti. Aká jasná sa nám hviezda javí, závisí od jej vzdialenosti a koľko veľa svetla v skutočnosti vyžiari. Jasnosť nejakej hviezdy na oblohe sa preto volá zdanlivá jasnosť. Hviezda prvej veľkosti je stokrát jasnejšia ako hviezda šiestej veľkosti.
Pozorovanie
Pozorovanie je vec skúsenosti. Úspech pri pozorovaní oblohy závisí od cviku. Čím viac astronomických objektov sa prezrie voľným okom, triédrom alebo ďalekohľadom, tým viac detailov a tým viac slabších objektov možno vidieť. „Optický systém“ oka a mozgu sa dá skrátka vytrénovať. Keď vyjdete von za jasnej noci a pozriete sa na oblohu, najprv uvidíte len najjasnejšie hviezdy. Počas nasledujúcich 20–30 minút bude počet rozpoznaných hviezd stúpať.
Nebojte sa a dajte sa pozorovania oblohy.
Slovníček
Foto: Ikar
Galaxia – hviezdna sústava až stoviek miliárd hviezd, ktoré drží pohromade príťažlivosť. Takmer všetky hviezdy vo vesmíre patria do nejakej galaxie.
Hmlovina – husté mraky plynu a prachu, v ktorých vznikajú hviezdy
Hviezdokopy – skupina hviezd, ktorú drží pokope gravitácia
Triéder – dvojitý ďalekohľad so sústavou optických hranolov dávajúci neprevrátený obraz
Vogel, Michael: Nový sprievodca prírodou. Aká je to hviezda?
Bratislava IKAR 2008