Čo nás čaká po smrti?

15.11.2012 15:18
smrť
Ilustračné foto. Autor:

Medzi najčastejšie zážitky ľudí, čo sa vrátili do života po klinickej smrti, patrí cesta tunelom. Spomínajú, že kým sa nachádzali v stave zdanlivej smrti, pohybovali sa cez tunel, na ktorého konci ich čakalo svetlo, často v podobe Kristovej postavy. Vo väčšine prípadov ich posielalo späť do fyzického tela, čo zrejme s nevôľou aj urobili. Podobné zážitky majú aj tí, čo sa, hoci len na krátko, ocitli v ohrození života.

Cesta tunelom nie je jediným zážitkom týchto ľudí. V niektorých prípadoch cestou stretávali zosnulých priateľov alebo členov rodiny. Jeden taký príbeh odvysielala televízia v New Yorku koncom 70. rokov 20. storočia. Je to príbeh dvadsaťjedenročného muža, ktorého dobodali v uliciach Manhattanu. Našli ho takmer vykrvácaného a odviezli do nemocnice Bellevue. Lekári ho vyhlásili za mŕtveho. Jedného z prítomných lekárov však prišlo ľúto mladého života a rozhodol sa pokračovať v oživovaní. Raneného previezli na operačnú sálu, zašli mu rany, dali mu transfúziu a snažili sa rozhýbať srdce, ktoré sa zastavilo kvôli nedostatku krvi.

Zatiaľ čo lekár bojoval o záchranu mladého života, pacient mal pocit, že sa vznáša pod stropom a pozerá sa nadol. Neskôr spomínal, ako s veľkým pokojom sledoval zhon okolo operačného stola a nechápal, prečo sa namáhajú zachrániť mu život , keď on sám cítil spokojnosť. Zrazu sa strop otvoril a odhalil niekoľko bytostí, ktoré pozorne sledovali úsilie o oživenie nehybného tela. Medzi nimi mladý muž rozpoznal svojho staršieho brata, ktorý zahynul pred niekoľkými rokmi pri autonehode. Zmocnila sa ho túžba stretnúť sa s ním sa medzerou v strope sa pokúšal k nemu dostať. Brat ho však odtlačil: „Nemôžeš sem ísť. Nie je tu pre teba miesto. Musíš sa vrátiť.“

Mladý muž ho prosil, aby ho k sebe pustil, no brat trval na svojom. Potom ho zrazu odstrčil tak prudko, až spadol a ocitol sa vo svojom tele na operačnom stole. V tej chvíli lekár zvolal: „Máme pulz!“ Úsilie lekárov a sestier sa skončilo úspešne a mladému mužovi nakoniec zachránili život. O niekoľko týždňov, keď bol ešte pripútaný na vozíku, vystúpil pred televízne kamery a so slzami v očiach vyrozprával svoj zážitok. Tvrdil, že v tej chvíli by naozaj radšej odišiel za bratom, než by sa vrátil do hmotného sveta.

Nedávno mi podobný príbeh rozpovedal manžel mojej študentky. Tento mladý muž, ktorého budem volať Paul, sa vybral na priateľské stretnutie starých mládencov. Krátko po polnoci jeden z prítomných, ktorý dostal košom od svojej vyvolenej, zrazu vytiahol pištoľ a začal strieľať okolo seba. Našťastie nikoho nezabil, no jedna strela zasiahla Paula do krku a uviazla mu v ľavej polovici pľúc. Paul sa celý skrvavený zrútil na zem. Okamžite ho odviezli do blízkej nemocnice, kde začali zúfalo bojovať o jeho život.

Zatiaľ čo sa okolo neho rozbehla záchranná akcia, nadobudol pocit, že sa vyšmykol cez chodidlá von z tela, akoby bol vreckovka, ktorú odfúkol vietor. Zrazu stál v dlhom rade ľudí, čo čakali na súd. Stál tam aj jeho starý priateľ, ktorý pred niekoľkými týždňami zomrel pri autonehode. Pri rozhovore počul nádhernú neznámu melódiu. Obklopovali ich zvláštne kvety vo farbách, aké nevie opísať, lebo na zemi neexistujú. Všetci mali na sebe dlhé rúcha v mäkkých pastelových farbách.

Zrazu sa na scéne zjavila impozantná postava staršieho muža v žiarivom bielom odeve. S vážnym výrazom sa poobzeral okolo seba a okamžite si všimol Paula a dievčatko za ním. „Vy dvaja“ zvolal hromovým hlasom. „Čo tu robíte?“ Paul odpovedal za oboch: „Čakáme na súd.“ Starý muž potriasol hlavou: „Tu nemáte čo hľadať. Musíte sa vrátiť, obaja, okamžite. Ešte nenastal váš čas.“ Súčasne rukou naznačil, že ich prepúšťa. Presne v tej chvíli mal Paul pocit, akoby bol spadol do tela z veľkej výšky a začul hlas lekára, ktorý oslovil jeho vzlykajúcu manželku: „,Dobre to dopadne, zvládne to.“ Keď na to neskôr spomínal, kládol si otázku, či to zvládlo aj to dievčatko.

Existuje veľa podobných príbehov. Medzi najznámejšie patrí Život po život od Dr. Raymonda Moodyho. Sumarizuje v nej stovky príbehov ľudí, ktorí sa vrátili do života po klinickej smrti. Pozoruhodnou výnimkou sú ľudia so zážitkom na prahu smrti, ktorí sa pokúsili o samovraždu. Rozprávali o hrôzostrašných zážitkoch, ktoré spôsobili, že svoj čin oľutovali a vrátili sa, aby mohli svoj život zmeniť. Všetci vyhlásili, že tieto zážitky v nich zanechali presvedčenie, že „samovražda nie je východisko, pretože ich osobnosť žije ďalej“ , a že „v živote na druhom svete je človek za svoje zlé skutky potrestaný“.

Jeden z najzaujímavejších zážitkov v Moodyho knihe sa týka staršej ťažko chorej ženy. Celá jej rodina sa modlí za jej uzdravenie. Niekoľkokrát už prestala dýchať, no lekárom sa zakaždým podarilo priviesť ju naspäť do života. Nakoniec si k posteli zavolala neter a porozprávala jej, že navštívila „druhý svet“ , kam odchádzajú ľudia po smrti. Je to nádherné miesto a vždy tam chce ostať, no modlitby rodiny ju držia pri živote. Prosila, aby ju nechali v pokoji umrieť. Neter to oznámila rodine, tá prestala s modlitbami a krátko na to stará pani skonala.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Autor: SHUTTERSTOCK

Dr. Moody nie je jediný vedec, ktorý skúma život po živote. Ďalšia známa výskumníčka je Dr. Elizabeth Küblerová-Rossová. Pred niekoľkými rokmi začali skúmať zážitky na prahu smrti aj vedci na Lekárskej fakulte Univerzity v Connecticute. Fascinujúcim zistením pre nich bolo, že mnohí ľudia v stave klinickej smrti putovali tmavým tunelom, na ktorého konci ich čakal zdroj svetla, stretli sa s postavou Krista alebo zosnulého príbuzného. Krista, samozrejme, videli iba kresťania, zatiaľ čo príslušníci iných náboženstiev videli anjelov alebo svätcov svojej viery. Pred niekoľkými rokmi, keď som ešte žila vo Viedni a pracovala pre OSN, mala som zážitok mimo tela. Bola to chvíľa veľkého osobného pokoja a harmónie. Ležala som v posteli, no nespala, keď som začula ten zvláštny zvuk, ktorý spomínajú ľudia v knihe Dr. Moodyho. V tom istom okamihu som zacítila, ako ohromujúcou rýchlosťou vystupujem z tela; zrazu som sa ocitla pod stropom.

Spočiatku sa mi zdalo, že rýchlo rastiem, no jednoducho som sa rútila smerom k stropu. Najpozoruhodnejšie bolo, že mi to nepripadalo čudné alebo strašné. Práve naopak, túto mimoriadnu situáciu som priala celkom pokojne. Blízko stropu rapkavý zvuk zosilnel a cítila som, ako ma veľká sila priťahuje do jedného rohu miestnosti. Vtedy som si pomyslela: „Bože, umieram.“ Sotva som hlesla: „Bože, do tvojich rúk vkladám tvoju dušu,“ už som sa neopísateľne rútila cez dokonale tmavú prázdnotu a stratila som vedomie. Neviem, kam som smerovala, keď som bola mimo tela, a neviem ani, či som vôbec niekde bola. Už si pamätám len to, že som sa znova vznášala pod stropom a cítila veľkú túžbu vrátiť sa do tela. Takmer okamžite som sa v ňom ocitla. Ešte vždy si pamätám, že bolo tiché a chladné, ako dom, v ktorom dlho nikto nebýval.

Tieto zážitky posilňujú názor, že to záhadné, čo nazývame myseľ, nie je nejako priamo spojené s telom či osobitne s mozgom. Myseľ môže existovať nezávisle od tela. Ako sme videli na pokusoch v princetonskom laboratóriu, veda už má dostatok dôkazov na potvrdenie tejto teórie. Bolo by lákavé prijať zážitky ľudí, čo opustili svoje telo v dôsledku ťažkej choroby, počas klinickej smrti alebo podobne ako ja, bez zjavnej príčiny, ako dôkaz života po smrti. Netreba však zabúdať, že nikto z nich v skutočnosti neumrel, mali iba zážitok mimo tela. Všetci, čo zažili vidinu „druhého sveta“ – ako žena, ktorá prosila neter, aby sa už za ňu nemodlili -, boli v tom čase živí. Bohužiaľ, nikto sa ešte nevrátil niekoľko rokov po smrti, aby sa podelil o svoje zážitky, poznáme len príbehy špiritistických seáns, ktoré však za dôkaz považovať nemôžeme.

Znamená to dve veci. Buď je zážitok opustenia tela krátkou halucináciou spôsobenou spontánnou poruchou organizmu, konkrétne mozgu, alebo je výsledkom krátkeho oddelenia ducha od hmotného tela, ako to vysvetľujú jogíni. Tento zážitok môže vyvolať trauma, keď sa človek ocitne v bezprostrednom ohrození života, únava alebo intenzívne mystické a meditačné cvičenia. Daktorí biochemici tvrdia, že vidinu posmrtného života alebo zážitky mimo tela spôsobuje halucinogénna látka, ktorú vylučuje epifýza. Podľa nich túto látku vylučuje v procese umierania alebo v smrteľnom nebezpečenstve, aby zmiernila traumatický zážitok konca života. Týmto spôsobom sa proces umierania stane ľahší, menej desivý a akceptovateľnejší. Táto teória ponúka vysvetlenie, prečo má tieto vidiny umierajúci, no nevysvetľuje zážitky mimo tela u zdravých a ničím neohrozených ľudí.

Čo nás čaká po smrti.
Čo nás čaká po smrti. Autor: Ikar

Je možné, že projekciu astrálneho tela prežívajú iba živí. Smrť možno znamená koniec všetkého. A možno nie. Možno projekcia astrálneho tela, tunel, žiarivé postavy, krásne oblasti astrálneho sveta a stretnutia s mŕtvymi príbuznými a priateľmi sú dôkazom, že osobnosť človeka telesnú smrť prežíva.

Jeden so vzrušujúcich nedávnych objavov je existencia čiernych dier. Podľa astronómov tieto útvary vzniknú, keď explodujú hviezdy ako naše Slnko. Poznáme ich pod názvom supernova. Veľká hustota jadra tejto hviezdy spôsobí, že sa zrúti sama do seba a vytvorí takzvanú čiernu dieru s takou obrovskou gravitačnou silou, že vťahuje všetko do svojho vnútra. Jedna z mnohých teórií o tomto zvláštnom jave hovorí, že by to mohla byť brána do iných svetov. Opis tmavého tunela, intenzívneho svetla a Kristovi podobnej postavy nápadne pripomína čiernu dieru a jej enormnú gravitačnú silu. To môže vyvolať domnienku, či by čierna diera astronómov nemohla byť bránou do astrálneho sveta.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk