Čo znamená nirvána?

04.07.2010 08:00

Tibet sa stal zjednoteným kráľovstvom v siedmom storočí n.l. za vlády kráľa Songcän Gampa, dynamického vládcu, ktorý svoje armády viedol na hranice s Čínou a Indiou.

Songcän Gampo, ktorého predkovia pochádzali z údolia Jarlung, nebol praktizujúcim buddhistom, ale jeho kráľovné z Nepálu a z Číny vybudovali dva prvé buddhistické chrámy v Lhase a vybavili ho vyobrazeniami. Avšak buddhizmus sa tu pevne vžil až v nasledujúcom storočí, keď kráľ Thisong Decän pozval indického učiteľa Šántarakšitu, aby založil prvý buddhistický kláštor, čo sa mu podarilo za pomoci charizmatického Padmasambhavu.

Padmasambhava, považovaný za "druhého...
Padmasambhava, považovaný za "druhého buddhu", bol významným svätcom, o ktorom vládne presvedčenie, že použil svoje mystické sily na premoženie démonov, ktorí boli proti založeniu buddhizmu v Tibete. Táto pozlátená bronzová socha z osemnásteho storočia ho zobrazuje so zahroteným diamantom a nádobou obsahujúcou elixír nesmrteľnosti. Autor: Ikar, Tibet. Život, Mýtus, Umenie

Jarlungská ríša sa rozpadla v deviatom storočí a Tibet sa tak stal nejednotným zoskupením kráľovstiev a kniežatstiev. Záujem o buddhizmus ostal obmedzený až do desiateho storočia, keď sa Tibeťania vybrali do Indie študovať a prekladať posvätné texty. A naopak – indickí majstri prišli do Tibetu, najoslavovanejším bol Atíša, ktorého príchod v roku 1042 sa tradične označuje za „druhé sírenie“ buddhizmu v krajine. Atíšovi stúpenci založili náboženskú školu Kadampa, ktorá kládla dôraz na aplikovanie vzoru bódhisattvu na každodenný život veriaceho.

Medzi ďalšie školy založené v tomto období patrí Sakjapa, ktorá získala mocných spojencov a konvertitov v Mongolskej ríši, najmä cisára Chubilajchána (1215 až 1294). Zánik cisárstva v polovici štrnásteho storočia ukončil dominanciu Sakjapy a začal obdobie prehodnocovania a obnovy v rámci Tibetu. Nový vládnuci rod Phagmodupa sa dožadoval oživenia slávy jarlungských kráľov, zatiaľ čo objavenie textov, ktoré „skryl“ Padmasambhava, sa stalo novým podnetom pre školu Ňingmapa, ktorú založil.

Najvplyvnejším učencom a reformátorom tých čias bol Congkhapa ( 1357 – 1419 ). Inšpiroval sa Atíšom a zastával názor, že treba venovať prísnu pozornosť kláštornej disciplíne. Učenie motivovalo jeho žiakov k založeniu náboženskej školy Gelugpa, čiže " Žltých čiapok". Gelugpa sa najprv vyhýbala priamemu angažovaniu sa vo svetských záležitostiach, no jej zbožnosť pritiahla pozornosť Mongolov. V roku 1578 udelil mongolský vodca Altan-chan hlavnému lamovi tejto školy titul dalajláma. O pol storočia neskôr sa dalajláma stal za pomoci Mongolov duchovným a svetským vodcom Tibetu. Tento teokratický systém vlády fungoval do roku 1959, keď čínski komunisti vyhnali štrnásteho dalajlámu do exilu.

Mapa Tibetu.
Mapa Tibetu. Autor: Ikar, Tibet. Život, Mýtus, Umenie

Sväté mesto: Lhasa

Lhasa je hlavným a zároveň aj najväčším mestom Tibetu. Dominuje mu Potála, sídlo dalajlámov do roku 1959, keď komunistickí Číňania donútili Tändzin Gjamccha, štrnásteho dalajlámu, ujsť do exilu. Veľkolepá budova sa začala stavať v roku 1645, krátko nato, ako sa dostal k moci Lozang Gjamccho, piaty dalajláma – pre jeho múdrosť, toleranciu a vladárske schopnosti známy ako „Veľký piaty“. Potála je pomenovaná podľa vrchu Potálaka, božského sídla Avalókitéšvaru, bódhisattvu súcitu a patróna Tibetu. Songcän Gampo, kráľ, ktorý v siedmom storočí vybudoval na tomto mieste prvú stavbu, sa považuje za emanáciu Avalókitéšvaru, podobne ako „Veľký piaty“, za vlády ktorého bola v sedemnástom storočí n. l. vybudovaná väčšia časť súčasného paláca. Hoci bola Potála architektonickým projektom neslýchanej veľkosti a náročnosti, postavená bola v typickom tibetskom štýle s mierne sa zvažujúcimi múrmi a rovnými strechami spočívajúcimi na drevených trámoch. Zaoblené lomenice paláca odrážajú vplyv súčasnej čínskej architektúry.

Palác Potála, postavený  v sedemnástom storočí...
Palác Potála, postavený v sedemnástom storočí n. l., sa vypína nad hlavným mestom Lhasa. Slúžil ako kláštor a pevnosť, do roku 1959 bol sídlom dalajlámov a tibetskej vlády. Autor: Ikar, Tibet. Život, Mýtus, Umenie

Vonkajšia časť Potály je známa ako „Biely palác“ a bola sídlom vlády až do roku 1959. Nižšie múry Bieleho paláca sú bez ozdôb a v minulosti sa používali na vystavovanie obrovských thángk – obrazov buddhov – počas významných sviatkov. Vo vnútri Bieleho paláca sú zimné komnaty dalajlámov a rozľahlá trojposchodová sieň známa ako Cchomčhen Šar. Tu zasadali na trón dalajlámovia a prijímali vyslancov z Číny.

V hornej časti budovy, známej ako „Červený palác“, sa nachádza skupina chrámov, vyobrazení a svätýň, ako aj niekoľko pozostatkov zosnulých dalajlámov. Táto časť paláca sa datuje do konca sedemnásteho storočia a jej vybudovanie sa pripisuje Desi Sanggjä Gjamcchovi, regentovi, ktorý zatajil smrť piateho dalajlamu, aby mohla byť stavba dokončená. Potála je materiálnym vyjadrením a účinným symbolom spôsobu, akým dalajlámovia a škola Gelugpa zjednotili Tibet a po tri storočia mu vládli. Neďaleko Potály je Džokhang, „katedrála Lhasy“ a najposvätnejší chrám v celom Tibete. Priťahuje ľudí z mnohých častí krajiny, najmä na Nový rok, keď sú šeré chodby budovy plné pútnikov. Džokhang, založený Bhrkutí, nepálskou kráľovnou Songcän Gampa, prešiel od svojho prvého dokončenia v roku 647 n.l. častými úpravami, opravami a obnovou.

Stred budovy, obdĺžnikové nádvorie obklopené celami, nadväzuje na projekty buddhistických chrámov v Indii. Na východnej strane nádvoria je rozľahlá sieň, známa ako Džowo Šákjamuni Ihakhang, v ktorej je slávna Buddhova socha, Džowo rinpočhe. Táto socha má dlhú históriu – považuje sa za dielo božského umelca Višvakarmu z Indie a do Číny ju údajne priniesol raný indický vládca. Sochu do Tibetu priniesla Wen-čcheng, čínska kráľovná Songcän Gampa, a v Džokhangu ju umiestnili po kráľovej smrti roku 650 n. l. Odvtedy je objektom ustavičných prejavov a dekorovania. Ozdobu do vlasov jej po prvý raz vložil učenec Congkhapa a cenné vonkajšie rúcho poskytol jeden z mingských cisárov.

Duša Tibetu

Hoci je Tibet prevažne buddhistickou krajinou, buddhizmus sa tam udomácnil až v siedmom storočí n. l. – vyše tisíc rokov po Buddhovi. Buddha, vlastným menom Siddhárta Gautama, narodený v šiestom storočí pred n. l. , bol severoindickým princom, ktorý sa zriekol výsad kráľovského života, aby ako putujúci askéta hľadal pravdu. Miesta jeho narodenia (Lumbiní), osvietenia (Bódhagajá), prvého kázania (Sárnáth) a posledného skonu (Kušinagara) sa stali dôležitými pútnickými strediskami a neskôr boli miestami, ktoré Tibeťania navštevovali pri hľadaní Buddhovho učenia, dharmy.

Základné princípy Buddhovej dharmy poznáme ako „štyri vznešené pravdy“ a ich prekvapivá jednoduchosť a hĺbka môžu objasniť vplyv buddhistického prístupu k životu na Tibeťanov a iných. Vznešené pravdy sú: všetky bytosti nevyhnutne podstupujú utrpenie (duhkha), príčinou (samudája) utrpenia je túžba, príčina túžby môže byť ovládnutá (niródha) a na potlačenie príčiny túžby treba nasledovať Buddhovu cestu (mágra). Celá filozofická, náboženská, spoločenská a umelecká konštrukcia buddhistickej civilizácie Tibetu sa zakladá na týchto štyroch princípoch. Vysvetľujú, prečo buddhizmus nie je len filozofickou školou, ale aj praktickým záväzkom, ktorého účelom je dosiahnuť prevrat v ľudskom živote vyslaním hľadačov na púť za osvietením (nirvána, doslova „bez túžby“).

Osvietenie je jedinečný psychický stav charakterizovaný úplnou ľahostajnosťou voči materiálnemu svetu. Ako by povedali buddhisti, nirvána nie je ani plnosť, ani prázdnota, nie je to ani bytie, ani nebytie, ani hmota, ani nehmota. Dosiahnutie tohto stavu neopísateľnej slobody si vyžaduje sústredenie – hľadač potrebuje istý životný štýl a prostredie, ktoré navádzajú k čistote slova, mysle a činu. Tieto požiadavky viedli priamo k inštitúcii kláštorov, kľúčovej črty buddhizmu v Tibet aj inde.

Táto indická pieskovcová stéla je z konca...
Táto indická pieskovcová stéla je z konca siedmeho storočia n.l., z obdobia keď bol buddhizmus po prvý raz uvedený z Indie do Tibetu. Buddha je zobrazený, ako sa dotýka jednou rukou zeme, čo je tradičné gesto privolávania zeme, aby dosvedčila jeho osvietenie. Autor: Ikar, Tibet. Život, Mýtus, Umenie

Počas Buddhovho života aj po jeho smrti mnoho mníchov dosiahlo osvietenie. Boli známi ako arhati, čiže „hodní“. Arhatov neveľmi dojímalo utrpenie druhých a neinklinovali k učeniu dharmy – z učenia dharmy uznávali iba názor, že Buddhova cesta vedie k nirváne. Preto považovali niektorí buddhistickí myslitelia arhatov za neúplných v tom, že im chýbal hlboký súcit, ktorý inšpiroval Buddhu k učeniu dharmy pre dobro celého ľudstva.

Súcit je kľúčovou črtou buddhistických škôl – aj tibetských – spoločne známych ako mahájána („veľký voz“). Súcit stelesňujú božské postavy známe ako bódhisattvovia, čo doslova znamená „tí, ktorých podstatou je najvyššie vedomie“. Z mahájánového pohľadu nahradia bódhisattvovia arhatov, čiže „hodných“, pretože stoja na pokraji osvietenia, ale odďaľujú konečné dosiahnutie nirvány zo súcitu s trpiacimi bytosťami, aby tak mohli pomáhať iným dosiahnuť oslobodenie.

Michael Willis - Tibet
Michael Willis - Tibet Autor: Ikar

Slovník cudzích slov

Askéta – kajúcnik, sebatrýzniteľ, človek vedúci odriekavý život
Bódhisattva – bytosť, ktorá už dosiahla osvietenie a môže sa stať Budhom
Emanácia – vyžarovanie, vyvieranie
Teokracia – božia vláda, vládna moc cirkvi a duchovenstva, koncetrácia moci v rukách cirkvi a duchovných

Knihu Tibet. Život, Mýtus, Umenie vydal Ikar.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk