Tlak na preskúmanie tejto nie práve exotickej choroby je patrične veľký. Napriek tomu dodnes nevieme, kedy a prečo ľudia prechladnú. A to aj napriek tomu, že počas dlhoročného bádateľského úsilia sme sa všeličo dozvedeli.
Vieme napríklad, že 30 až 50 percent ochorení u dospelých spôsobujú rhinovírusy, o zvyšok sa delí niekoľko ďalších vírusov, medzi nimi aj metapneumovírus objavený len v roku 2001, a významné množstvo zatiaľ neznámych pôvodcov. Za typické symptómy – nádcha, ľahké horúčky, bolesti v hrdle – neďakujeme pritom pôvodcom choroby, ale nepriamo reakciám nášho imunitného systému. Po vyliečení z prechladnutia sa náš imunitný systém nastaví proti pôvodcovi, takže istý vírus môže spôsobiť ochorenie iba raz. Keďže ale existuje okolo 100 až 200 pôvodcov choroby, je tu dostatočný výber, aby sme sa po celý život aspoň nainfikovali vždy novým vírusom. Dokázať pôvodcu choroby vôbec nie je jednoduché. Okrem toho prejavy prechladnutia vyvoláva aj množstvo iných zvieratiek, čo prácu bádateľom vôbec nezjednodušuje. Viaceré štúdie možno brať len s rezervou, pretože skúmané prípady neboli celkom jednoznačne vymedzené od podobných ochorení, ako je senná nádcha alebo chrípka.
Foto: SHUTTERSTOCK
Veľkou záhadou je, ako sa k nám pôvodcovia dostanú. Jednoznačne je dokázané len toľko, že v laboratórnych podmienkach sa nainfikuje 95 percent testovaných osôb, ktorým rhinovírus nakvapkali priamo do nosa. Ako sa do nás vírusy dostanú, keď nemajú na pomoc žiadnu pipetu? Pri istom klasickom experimente zavreli do jedného priestoru na dve hodiny zdravú a nachladenú osobu, oddelili ich navzájom závesom a po hodine pre istotu podali nachladenému dózu kýchacieho prášku, aby si, trebárs s falošnej skromnosti, nenechal všetky vírusy len pre seba. Následkom pokusu ochorelo len okolo 10 percent pôvodne zdravých osôb. Toto nesvedčí úplne proti prenosu vzduchom ako o hlavnej ceste nákazy, ale ani veľmi pre ňu.
Ďalší pokus sa uskutočnil s cieľom zistiť, či prítomnosť infikovaného vôbec postačuje, aby sa v miestnosti rozšírilo dostatočné množstvo vírusov. Do nosa zdravého dobrovoľníka pripevnili tenučkú trubičku, z ktorej mu vykvapkávala – celkom ako pri skutočnom prechladnutí – tekutina s fluoreskujúcim označovačom. Po niekoľkých hodinách, keď sa dobrovoľník rozprával a hral karty s ďalšími osobami, bol celý priestor, aj s nábytkom a s kartami, poprskaný žiarivou farbou, ktorá sa ocitla aj na nosoch testovaných osôb. Možno sme až tak presne ani nepotrebovali vedieť, ako rýchlo dochádza k rozširovaniu telesných tekutín napríklad vo vagónoch metra, na druhej strane sa však ukazuje, že táto všeobecná prítomnosť vírusov nám až tak veľmi neškodí. Matky sa v žiadnom prípade nenakazia od svojich chorých detí, ani manželia sa navzájom nezvyknú obzvlášť často infikovať a dokonca aj bozk od nachladnutého možno pokladať za neškodný. Zdá sa, že už sám dej nákazy predstavuje komplikovaný proces.
Nesporná nie je ani len zdanlivo základná téza: „Nachladnutím sa človek nakazí pri styku s inými chorými osobami“. A to aj napriek tomu, že existujú pre ňu pádne argumenty.
Obyvateľstvo v dedinách Grónska a na Špicbergoch, keď bolo odrezané od zvyšku sveta a dalo sa tam dostať len loďou, zostávalo v zimných mesiacoch uchránené od nákazy nachladnutím. Na jar, po príchode prvej lode, neodvratne prepuklo veľké kašlanie a kýchanie. Táto situácia je dostatočne dobre zdokumentovaná. Dodnes však nie je dosť jasné, prečo sa nachladnutie v arktickej oblasti tak jednoznačne prejavuje ako zvonka prinesená infekčná choroba. Veď viaceré veľké štúdie naopak ukazujú, že epidémie nachladnutia sa na severnej pologuli nešíria medzi populáciou postupne, ako by sa to pri pravej infekčnej chorobe dalo predpokladať. Veľké vlny nachladnutia sa vyskytujú vo všetkých skúmaných oblastiach viac-menej súčasne s ročnými maximami v januári, septembri a v novembri. Typické pre výskum nachladnutia je, že aj v tomto prípade existuje nejedna dôkladne prepracovaná štúdia tvrdiaca opak.
Foto: SHUTTERSTOCK
Súčasné vlny prechladnutí sa lekári snažia vysvetliť pomocou predpokladu, že zodpovedné vírusy si ako „komenzálne organizmy“ nosíme v sebe a infekcia v nás teda neustále drieme. Aj v tomto prípade je však potrebné vonkajšie podráždenie, ktoré infekciu spustí. Nejasný ostáva druh podráždenia. Od čias antiky sa uvádzajú klimatické faktory ako vietor, vlhkosť, náhle oteplenie či ochladenie okolia alebo ľudského organizmu, a nachádzajú svoj odraz vo viacerých indoeurópskych pomenovaniach „prechladnutia“. Na severnej a južnej pologuli sa počet prechladnutí podstatne zvyšuje počas ročných období, preto sa často hľadá súvislosť medzi chorobou a klímou – dodnes sa ju však nepodarilo nájsť. Často počuť názor, že v zime sa zdržiavame natlačení v zle vetraných priestoroch. V skutočnosti ale aj v lete presedíme väčšinu času v tých istých miestnostiach, čo znižuje dôveryhodnosť tohto tvrdenia. Pôvodcom ochorenia nemôže byť ani suché centrálne kúrenie, pretože nosová sliznica sa so suchým vzduchom dobre znáša. Pri experimentoch a aj počas pobytov na púšti sa nosová sliznica dokázala bezproblémovo vyrovnať s extrémne nízkou vlhkosťou vzduchu. Okrem toho vykurovacie obdobie sa začína vo viacerých krajinách podstatne neskôr, ako sa prevalia jesenné vlny prechladnutí. Zohráva nejakú úlohu pri infekcii „oslabený imunitný systém“? Chráni nás životné šťastie, pozitívne myslenie alebo cvičenie pri otvorenom okne? Nič z toho nie je jednoznačne dokázané – znamená to, že existujú štúdie, ktoré to potvrdzujú, ale aj také, ktoré tvrdia opak.
Žeby príčina nespočívala v teplote okolitého prostredia, ale v podchladení tela? Početné experimenty, keď dobrovoľníci v nezávideniahodnej situácii museli postávať vo vlhkých plavkách v prievane na dlhej chodbe, nedopadli veľmi uspokojivo. Aj spomenuté príklady z Grónska a zo Špicbergov hovoria skôr proti takejto súvislosti, pretože epidémie tam síce vypukli po príchode prvej lode, ale s teplotnými vplyvmi to veľa spoločného nemalo. Obzvlášť zákernou by bola možnosť, že by infekcia a podchladenie tela mali nastať v odlišnom čase, aby chorobu spustili. Nemožno ju vylúčiť, ale ťažko ju dokázať. Pozorovania na palubách lodí a najmä v ponorkách ukazujú, že posádky na oceánoch, odrezané od zvyšku sveta, trpia prechladnutím dokonca častejšie, ako je svetový priemer. Hovoríme aj o ponorkách, teda o prostredí bez vplyvu premenlivého počasia, slnka, teplotných zmien, či vetra. A nakoniec, v roku 2005 publikovali štúdiu z pracoviska „Centrum nachladnutia“ v Cardiffe, ktorá po dlhom čase opäť dokazovala súvislosť medzi akútnym podchladením po studených kúpeľoch nôh a nasledovnom „objavení sa symptómov prechladnutia“. Otázku, či tieto symptómy majú nejakú spojitosť aj so skutočnou infekciou, by bolo treba – podľa autorov štúdie – ešte doskúmať.
Foto: Ikar
Prekvapuje už len to, že obvyklé vysvetlenia záhadných fenoménov – mimozemšťania, antihmota, zemské žiarenie, všetkému je na vine Nikola Tesla – sa v súvislosti s prechladnutím zatiaľ neobjavili. Možno práve takouto absurdnou hypotézou treba podnietiť bádateľov, aby poznanie prechladnutia výraznejšie pokročilo.
Za zamyslenie by mohol stáť problém rozmnožovacích návykov vreckoviek. Nakoniec sú to možno tieto nevinne sa tváriace malé biele kreatúry, ktoré sa tajne starajú o to, aby prechladnutie nevymrelo.
Zdroj: Kathrin Passigová a Aleks Scholz: Lexikón nevedomosti (Na čo dodnes niet odpovede), IKAR
