Pre Maďara, ktorý si osvojuje náš jazyk, je ťažká hláska ch, ktorú nahrádza hláskou h, takže v jeho výslovnosti sa neodlišujú slová ako chýbať a hýbať, chorý a horí alebo vrchy a vrhy. U Rusa je to naopak, lebo zápasí s výslovnosťou hlásky h a slová ako vlaha, hudba alebo Handlová vyslovuje ako vlacha, chudba, Chandlová. Slováci prežívajú podobné ťažkosti, keď sa učia cudzie jazyky. Napríklad pri osvojovaní si nemčiny máme problém s ü a ö, takže v našom prejave sa neodlišujú slová ako Tür (dvere) a Tier (zviera), Züge (vlaky) a Ziege (koza) alebo lösen (riešiť) a lesen (čítať). Ťažkosti pri vyslovovaní niektorých hlások máme preto, lebo tieto hlásky nemáme v hláskovej sústave svojho jazyka.
V každom jazyku je toľko hlások, koľko je potrebných na vzájomné odlíšenie slov v danom jazyku. Každá hláska má rozlišovaciu silu, ktorá sa dá dobre pozorovať, keď postavíme proti sebe dva slovné výrazy, ktoré sa odlišujú len tým, že na tom istom mieste výrazov stojí iná hláska, napr. rak : rok, sud : súd, škola : škoda, lavica : ľavica, meno : seno. Kým v slovenčine sú slová, pri ktorých hlásky r a l majú rozlišovaciu silu, v japončine má takú silu len r.
Slovákovi nemôže byť jedno, či namiesto ladiť vysloví radiť, namiesto lak rak alebo namiesto lúk rúk, lebo vie, že tým zamení dve slová, ale Japonec takú znalosť nemá, a preto si nevšíma protiklad medzi týmito hláskami a uplatňuje svoj výslovnostný návyk, z ktorého je vylúčená hláska l. Jazykové orgány dovoľujú každému vysloviť akúkoľvek hlásku, jednotlivé jazyky si však „vybrali“ zo všetkých možných hlások len isté časti. Na utvorenie veľkého počtu slovných výrazov stačí obmedzený počet hlások. Výrazy sú utvorené ich kombináciou. Nositelia jednotlivých jazykov majú uložené v mozgu obrazy svojich hlások. Sú to výslovnostné (artikulačné) obrazy aj obrazy sluchových vnemov (akustické obrazy).
Pomocou týchto obrazov používatelia jazyka rozpoznávajú hlásky vo vyslovovaných slovách, hoci znejú premenlivo. Napríklad hláska l v slovách lúka, mlieko, plný, malta nie je totožne vyslovovaná, lebo jej výslovnosť ovplyvňujú hlásky, s ktorými v slove susedí. Pri vyslovovaní týchto slov môžeme sami na sebe pozorovať, že pri l sa jazyk zakaždým pohybuje trochu inak. Navyše každý z nás môže prejaviť pri výslovnosti nejakú odchýlku. Napriek premenlivej výslovnosti pomocou spomínaných obrazov v mozgu spoznávame hlásku l, a to tak, že každú jej výslovnosť porovnáme s jej obrazom a zisťujeme, že je s ním podobná. Keďže Japonec nemá vo svojom mozgu obraz hlásky l, jej výslovnosti vníma prostredníctvom obrazu hlásky r.
Foto: Ivan Majerský
Prečo sú rozličné jazyky?
Naša zvedavosť nie je uspokojená, lebo asi každému z nás prichádza na um otázka, prečo si ľudia na celom svete „nevybrali“ rovnaké hlásky. Prečo nehovoria v Bulharsku po slovensky? Prečo nehovoria v Rumunsku po dánsky? A tak ďalej. Na svete je zhruba 6-tisíc jazykov. Nevieme s istotou povedať, či prajazyk vytvorila skupina praľudí na jednom mieste, odkiaľ sa potom rozchádzali a usádzali sa na rozličných územiach, alebo hneď vznikli jazyky na viacerých miestach. Tým, že sa praľudia rozčleňovali na kolektívy, ktoré osídľovali nové územia, rozvetvovali sa ako strom, začal sa rozčleňovať aj prajazyk. Od seba vzdialené kolektívy začali jazyk rozvíjať po svojom. Zmena hlások prebiehala veľmi dlho. H vzniklo z g v starej slovenčine. Zmena prebiehala od 12. do 14. storočia.
Pred zmenou sa rieky Váh a Hron nazývali Vág a Gron a mesto Hlohovec malo názov Glogovec. V rozličných kolektívoch mohli vzniknúť a zaniknúť rozličné hlásky, a tak sa formovali rozlične znejúce jazyky. Preto sa napríklad v Bulharsku hovorí inak znejúcim jazykom ako na Slovensku. Prečo nemusia mať jazyky rovnaké hlásky? Preto, lebo tá istá vec môže byť označovaná kombináciou rozličných hlások, to znamená rozlične znejúcimi slovnými výrazmi. Označovaná vec neurčuje, akým výrazom má byť označená, a tak napríklad „kniha“ je označovaná ako kniga (ruština), könyv (maďarčina), buch (nemčina), book (angličtina) alebo kitábun (arabčina); ešte väčšie rozdiely sú napríklad pri označovaní „psa“: sobaka, kutya, hund, dog, kalbun. Medzi zvukovou podobou slova a označovanou vecou je ľubovoľný vzťah, čo umožnilo, aby sa prajazyk alebo prajazyky rozlične vyvíjali, a teda vznikli rozličné jazyky. Pri formovaní kolektívov, ktoré nazývame jazykové spoločenstvá, mal jazyk každého kolektívu osobitnú dôležitosť.
Keď sa členovia istého kolektívu dostávali do styku s členmi iných kolektívov, začali si uvedomovať, že sú iní ako tí ostatní, že sa od nich odlišujú, že tí iní nepatria k nim. Uvedomovali si, že majú napríklad iné tance, piesne, zvyky, rituály. Ľudia z odlišných kolektívov sa nevedeli dorozumievať. Tí, ktorí hovorili tým istým jazykom, cítili, že patria k sebe, kým tí ostatní boli pre nich cudzí. Keď si teraz položíme otázku, prečo sa v Bulharsku nehovorí po slovensky, odpovedáme tak, že Bulhari si vybudovali svoj duchovný domov pomocou bulharčiny, že tento jazyk ako súčasť bulharskej kultúry prežíva každý Bulhar ako to, čo určuje, kam patrí, kde sú jeho korene. Pretože slovenčina alebo ktorýkoľvek iný jazyk nie je súčasťou bulharskej kultúry, pre Bulhara môže byť len cudzím jazykom.
Duchovné bohatstvo
Jazyk slúži na dorozumievanie. Keďže je veľa jazykov, ľudia sa ich musia učiť. Naučiť sa cudzí jazyk je veľká námaha. Praktické ťažkosti s mnohosťou jazykov ukazuje Európska únia. V EÚ sa prijíma mnoho zákonov a predpisov, vydávajú sa rozličné dokumenty a všetko sa prekladá do jazykov členských krajín. Pri rokovaniach poslancov a vysokých úradníkov sú prítomní tlmočníci. Treba veľmi veľa prekladateľov a tlmočníkov, čo je dosť nákladné. Jazyk netvoria len hlásky a ich spájanie do výrazov, ale aj gramatika a významy slov, pomocou ktorých sa tvoria vety a texty. Národy žijú v rozličných podmienkach, preto majú rozličné dorozumievacie potreby. Veď načo by bol jazyk Eskimákov ľuďom žijúcim v oblasti Sahary? Pretože život Eskimákov je podstatne poznačený zimou, snehom, ľadom, aj ich kultúra vrátane jazyka musí byť iná ako kultúra tých, ktorých spôsob života je určený opačnými životnými podmienkami. Vráťme sa k Európskej únii.
Pre dorozumievanie by bolo dobré, keby všetci Európania hovorili jedným jazykom. Aj pozorujeme, že čoraz viac ľudí, medzi nimi aj Slováci, ovláda angličtinu. Nateraz to vyzerá tak, že angličtina sa stane spoločným jazykom v EÚ. Asi každý uznáva, že je dobré mať spoločný jazyk, ale súčasne asi každý chce, aby sa jeho materinský jazyk zachoval a aby mal právo používať ho, keď sa obracia na úrady EÚ. Duchovné bohatstvo Európy sa skladá z duchovného bohatstva európskych národov, ku ktorému patria aj ich jazyky. Zachovaním si svojho duchovného bohatstva každý národ zostáva sám sebou – tomu hovoríme, že si zachováva svoju identitu. Keby členovia istého národa začali zabúdať na vlastné duchovné bohatstvo, prestali by s jeho zveľaďovaním a využívali by len cudzie bohatstvo, národ by prestával byť sám sebou. Keby napríklad Slováci spievali len cudzie piesne, nezaujímali sa o svoje dejiny, nepestovali by si svoju literatúru, čoraz menej by používali svoj jazyk a podobne, strácali by svoju národnú identitu. Jazyk má pri zveľaďovaní duchovného bohatstva významnú úlohu. Veď všetko, čo je napísané a zachytené v zvukových záznamoch, patrí k tomuto bohatstvu. Cudzie jazyky sa učíme preto, aby sme porozumeli iným – a materinský jazyk si pestujeme preto, aby sme zostali sami sebou.
Prof. PhDr. Juraj Dolník, DrSc. (1942)
Vedúci Katedry slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho výskumná a pedagogická činnosť je zameraná na všeobecnú jazykovedu, slovakistiku a germanistiku. Výsledky jeho novších výsku-mov sú zahrnuté najmä do troch knižných publikácií: Základy lingvistiky, Spisovná slovenčina a jej používatelia, Lexikológia. Pôsobil ako hosťujúci profesor na Humboldtovej univerzite v Berlíne a v súčasnosti spolupracuje s Inštitútom slavistiky na univerzite v Regensburgu, ako aj s Katolíckou univerzitou v Pilíšskej Čabe. Podieľal sa na príprave medzinárodného projek-tu zameraného na prezen- táciu európskych jazykov a na spracovaní monografie Sprachkulturen in Europa. Najnovšie sa venuje od-borným otázkam v spätosti s potrebou vypracovať jazykovopolitickú koncepciu Slovenskej republiky po vstupe do Európskej únie.
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.