Ľudia sa oddávna snažili nájsť nejaký prostriedok, ako bezpečne odlíšiť jedovaté huby od jedlých. A tak vznikli mnohé povery, ktoré často prežívajú aj dodnes. Ešte stále je mnoho ľudí presvedčených, že strieborná lyžička sčernie, ak ňou pomiešame pokrm z jedovatých húb, že surová cibuľa pridaná do pokrmu zhnedne a petržlenová vňať zožltne. Rovnako veria, že jedovaté huby majú štipľavú, horkú alebo inak odpornú chuť, že huby, ktoré modrejú, černejú alebo inak menia farbu, sú jedovaté a že jedovaté huby nebývajú červivé ani ohryzené od slimákov.
Nič však nie je ďalej od pravdy. Napríklad muchotrávka zelená, najnebezpečnejšia z našich húb, farbu nemení, chuť má výbornú a rovnako chutná sa zdá aj larvám hmyzu a slimákom. Neexistuje nijaké univerzálne pravidlo, ako rozoznať jedovaté huby od jedlých, a tak hubárom neostáva nič iné, ako naučiť sa dobre rozpoznávať druhy, ktoré mienia zbierať.
Satan a muchotrávka červená
Keď sa spýtate ľudí, ktorú hubu považujú za najjedovatejšiu, veľmi často dostanete odpoveď, že hríb satanský, „satana“. Strašné meno tejto huby je najúčinnejšou prevenciou pred jej zberom a je len škoda, že mykológovia podobne nápaditým spôsobom nepomenovali aj spomínanú muchotrávku zelenú. Skutočnosť je taká, že satan je len mierne jedovatý a varom sa jeho toxíny ničia, takže vážnejšia otrava vôbec nehrozí.
Foto: Roman Benický
Ďalšou hubou, ktorá má horšiu povesť, než si zaslúži, je muchotrávka červená, nápadná svojím červeným klobúčikom s bielymi bodkami. Túto hubu nájdeme vyobrazenú v každej detskej knižke ako vzor jedovatej huby a pritom na vážnejšiu otravu by človek musel zjesť aspoň jeden kilogram muchotrávok červených. Ľahšie otravy touto hubou pripomínajú svojím priebehom následky po nemiernom požívaní alkoholu. Postihnutý má závraty a pocit lietania, má nutkanie na pohyb a rozprávanie, pri silnejšej otrave aj halucinácie a poruchy zraku. Len veľmi zriedka sa tieto otravy končia smrťou, najčastejšie ak ide o starších alebo chorých ľudí, prípadne malé deti.
Kráľovnou je muchotrávka zelená
Skutočnou čiernou kráľovnou jedovatých húb Európy je nenápadná huba s príjemne znejúcim menom muchotrávka zelená. Iné národy pre túto hubu vymysleli priliehavejšie pomenovania ako napríklad „anjel smrti“, „vraždiaca muchotrávka“ či „vretenicovitá huba“. Ešte aj dnes má táto huba na svedomí 90 – 98 % smrteľných otráv hubami v Európe.
O jedovatosti muchotrávky zelenej si urobíme najlepšiu predstavu, ak porovnáme účinnosť jej jedov s inými jedovatými látkami. Tak napríklad faloidín, ktorý muchotrávka obsahuje, je asi 100?krát jedovatejší ako arzenik a 10?krát jedovatejší ako povestné kyanidy, príbuzný falín je ešte účinnejší.
Posledný z trojice jedov je amanitín. Ak by sme ho porovnávali s jedom najjedovatejších hadov sveta, tak by ho v jedovatosti predstihol len jed morského hada mornára a austrálskeho tajpana, po ktorých uhryznutí nastáva smrť o niekoľko minút. Kobra indická a naša vretenica za muchotrávkou zelenou v jedovatosti ďaleko zaostávajú. Na smrteľnú otravu dospelého človeka celkom stačí jedna plodnica strednej veľkosti. Zákernosť muchotrávky zelenej spočíva v pomalom nástupe príznakov otravy. Zatiaľ čo iné druhy jedovatých húb začínajú účinkovať krátko po zjedení, jedy muchotrávky zelenej začínajú pôsobiť po niekoľkohodinovom bezpríznakovom období. Táto takzvaná fáza latencie môže trvať 6 – 12 hodín, v zriedkavých prípadoch aj dlhšie. Potom sa dostavia prvé príznaky, nevoľnosť, malátnosť, studený pot a bolesti hlavy. Neskôr sa objavia hnačky a vracanie, ktoré môžu trvať 2 až 3 dni a chorého veľmi oslabia. Po tejto fáze nastáva obdobie ústupu príznakov a zdanlivého zlepšenia, ktoré je však len dočasné pred nástupom príznakov hepatálneho syndrómu, čiže zlyhávania pečene. Ak sa otrávenému neposkytne pomoc, umiera o 8 až 12 dní. Pri otrave muchotrávkou zelenou a hubami vo všeobecnosti je dôležité, aby sa postihnutý dostal čo najrýchlejšie pod lekársku starostlivosť. Aj otrava muchotrávkou zelenou sa môže skončiť bez následkov, ak sa začne liečiť ešte v prvej fáze, kým nie je výraznejšie postihnutá pečeň. Chorému v žiadnom prípade nepodávame domáce prostriedky proti jedu, ako je alkohol či mlieko, ale zabezpečíme mu dostatok tekutín a prevezieme ho okamžite k lekárovi.
Plyšový je horší
Je to až neuveriteľné, ale v našich lesoch rastie huba ešte zákernejšia a nebezpečnejšia, ako je muchotrávka zelená a je len šťastím, že je to huba nenápadná a nelákavá, ktorá sa nezamieňa za jedlé druhy húb. Táto drobná hnedá huba sa nazýva pavučinovec plyšový a účinky jej jedu orelanínu sa prejavujú až po 14 – 20 dňoch ako ťažké, často smrteľné postihnutie obličiek. Je len pochopiteľné, že o jedovatosti tejto huby sme dlhoani netušili. Veď kto by spájal problémy s obličkami s hubovým pokrmom skonzumovaným takmer pred mesiacom? Mechanizmus účinku tejto huby bol odhalený až v roku 1958, keď v Poľsku dochádzalo k záhadným hromadným otravám hubami, ktoré, ako neskôr vyšlo najavo, mal na svedomí práve tento pavučinovec. Aj niekoľko ďalších druhov pavučinovcov má podobné účinky, preto by sa tieto huby vôbec nemali zbierať. To bol stručný výpočet najčastejších otráv hubami. Jedovatých húb je však oveľa viac a navyše človek sa môže otráviť aj nesprávne skladovanými (zaparenými, stuchnutými, plesnivými) jedlými hubami a ešte stále toho vieme veľmi málo o dlhodobých účinkoch konzumácie niektorých druhov húb. Je dokázané, že niektoré huby vyvolávajú po opakovanej dlhodobej konzumácii alergie, iné sú zase karcinogénne. A niektorí ľudia majú takú poruchu trávenia, že vôbec nemôžu jesť huby, ani tie najjedlejšie a najchutnejšie. Preto je rozumné zbierať a jesť len také druhy húb, ktoré na sto percent poznáme, neexperimentovať a v prípade neistoty sa poradiť s odborníkmi. Veď na Slovensku rastie okolo 4 000 druhov húb a v dobrom atlase ich býva nanajvýš 500!
Prečo sú teda huby jedovaté?
Huby nie sú jedovaté nám napriek ani za trest. Rástli dávno pred človekom a nech ich jedy slúžili na čokoľvek, s nami to veľmi nesúviselo.
Nevieme celkom presne, prečo niektoré druhy húb tvoria tie veľmi zložité molekuly bielkovín, ktoré nášmu organizmu tak nesvedčia. Podľa niektorých teórií sa takto huby bránia pred živočíchmi, ktoré ich ohrýzajú, to však nemusí byť pravda, pretože hmyzu a slimákom mnohé z týchto jedov neškodia. Podľa iných teórií huby vylučujú jedovaté látky do svojho okolia, aby sa zbavili konkurentov v pôde, najmä baktérií a iných húb. A podľa ešte ďalších teórií sú toxíny húb jednoducho vedľajšími produktmi ich metabolizmu, možno sú to odpadové látky.
Iba v posledných rokoch vedci začínajú zisťovať, že podobne ako jedy niektorých rastlín aj jedy húb môžu byť zdrojom cenných liečiv. Preto by huby, aj tie jedovaté, namiesto strachu a odporu mali vzbudzovať skôr náš obdiv a záujem.
RNDr. Ivona Kautmanová (1961)
Popredná slovenská mykologička sa narodila v Bratislave. Odborné vzdelanie dosiahla na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, kde sa zaoberala cytológiou. Neskôr študovala mykológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1992 pracuje ako mykologička v Prírodovednom múzeu Slovenského národného múzea. Okrem vlastnej odbornej činnosti organizuje výstavy húb a mykologickú poradňu. Je tajomníčkou Slovenskej mykologickej spoločnosti, pripravuje najrôznejšie podujatia venované hubám a hubárstvu. Spolupracuje pri tvorbe hubárskych internetových stránok www.nahuby.sk, všeobecne propaguje mykológiu a ochranu prírody. Preložila tiež niekoľko sto prírodopisných filmov a deiatky kníh o prírode.
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.