Gýč sa člení ako ktorákoľvek iná umelecká informácia, ktorej cieľom nie je strhnúť čitateľov do dobrodružstva aktívneho poznávania, ale ich, hoci aj násilím, prinútiť, aby sa podrobili efektu… Gýč sa logicky ponúka ako ideálna potrava pre lenivé publikum, ktoré by sa rado priblížilo k ideálom krásy a samo seba presvedčilo, že ich aj využíva bez toho, aby plytvalo energiou pri namáhavej percepcii…
Gýč je typický postoj, ktorý má svoj pôvod v malomeštiactve – je to prostriedok, ako sa ľahko presadiť u publika, ktoré si nahovára, že konzumuje originálne zobrazenie sveta, hoci v skutočnosti má potešenie len z druhotnej imitácie obrazu a jeho prvotnej sily." Znie to síce trochu komplikovane, ale zjednodušene môžeme povedať, že gýč je odvodený, podkladajúci sa umelecký prejav súčasnosti a minulosti bez pravých umeleckých hodnôt. Často využíva obľubu určitých námetov a motívov, v podaní tradičnom i módnom. Všeobecná zrozumiteľnosť alebo citovosť umeleckého diela nie je však ešte príznakom gýča, ktorý sa dokáže uplatniť vo všetkých druhoch a formách umenia.
Foto: Roman Benický
Gýč neprovokuje
Vo väčšine domácností gýč zaručene nájdeme, pretože je zväčša spojený s príjemnou spomienkou na udalosti či dovolenky… chlpaté mačiatka s mašľami, obnažené telá, švajčiarske krajinky, kone, západy slnka… Gýčom môžu byť aj známe tváre, ktoré si môžeme na dovolenke kúpiť ako suvenír. Gýče – to sú veci, ktoré sú v našich očiach krásne a vyvolávajú v nás pozitívne emócie. Pohľad na ne je príjemný, upokojujúci. Gýč neprovokuje. Tým sa líši od umenia, ktoré nás provokuje k premýšľaniu. Gýč je súčasťou nášho bytia. Môže to byť muž, žena, predmet. Gýč môže byť nacionálny, internacionálny, homosexuálny, feministický, komunistický aj katolícky, moslimský…
Kedy vznikol gýč?
Gýč vznikol v 19. storočí, v období technickej revolúcie, keď sa začali veci reprodukovať. Tento názor prezentoval už Walter Benjamin. Autoportrét Vincenta van Gogha je umenie, ale jeho zjednodušené reprodukcie, ktoré môžeme umiestniť kdekoľvek a v akomkoľvek množstve, sú gýč. Podobne je to s nádhernou antickou sochou, ktorá pretrvala tisícročia a dodnes ju obdivujeme ako umenie. Keď však ideme okolo stánkov so suvenírmi, kde si jej reprodukciu môžeme kúpiť v rôznych veľkostiach, je to gýč.
Rovnako je to so zjednodušenými reprodukciami na hrnčekoch, tričkách, šatkách. Jeden trpaslík môže byť umením, ak ho vytvoríme ako jedinečné dielo schopné provokovať. Keď z trpaslíka narobíme tisícky kópií a umiestnime ich do záhrad, je to gýč. V súčasnosti produkujú nové gýče médiá. Napríklad SuperStar. Gýč sa stal hanbou všetkých kultúr, ale na druhej strane je možné dosiahnuť spojenie všetkých kultúr iba prostredníctvom gýča, ako na to poukázal už Milan Kundera. Gýč už dávno dobyl svet. Keby sa na našu planétu pozreli Marťania, nazvali by ju gýčom.
Hitler s dieťaťom
Umenie má rôzne funkcie: politickú, sociálnu, kritickú… S gýčom si rozumie aj architektúra. Ak sa domorodí Indiáni pomaľujú, má to svoj význam. Žijú v slamených chatrčiach, ktoré rešpektujú zákonitosti prostredia, čo má tiež svoj význam. Ak sa rovnako pomaľujú ľudia, alebo ak sa na sídlisku postaví niekoľko domov, ktoré nerešpektujú zákonitosti prírody, vznikne gýč. Desiatky rovnakých domov vytrhnutých z prostredia. Aj politika pracuje s gýčom: Hitler s dieťaťom v náručí, Bush s kovbojským klobúkom, Lenin a davy – to všetko je zámerne vytvorený gýč, ktorý má šancu páčiť sa ľuďom a získať si ich podporu. Všetko, čo je vytvorené na efekt, je gýč. Nemôžeme povedať, žeby bol gýč zlé umenie, rovnako ako zlé umenie nemusí byť gýč, pretože tak ako zlý maliar nemusí vedieť namaľovať dobrý gýč, nedá sa to ani opačne. Aj gýčiar musí byť zručný, musí ovládať remeslo. Gýč nikdy nie je abstraktný. Je vždy realistický, pretože ráta s emotívnym prístupom.
Prof. Dr. arch. Bořek Šípek (1949)
Špičkový architekt a dizajnér, ktorého stavby, interiéry a objekty sú roztrúsené po celom svete. Narodil sa v Prahe, kde sa vyučil za nábytkára.
V roku 1968 odišiel do nemeckého Hamburgu, kde skončil architektúru a v roku 1973 absolvoval filozofiu v Stuttgarte. V Essene prednášal teóriu dizajnu a v holandskom Amsterdame založil vlastné štúdio.
V roku 1991 mu francúzska vláda udelila cenu La Croix Chevalier za umenie.
Po revolúcii sa vrátil naspäť do Prahy, kde ho v roku 1992 vtedajší federálny prezident Václav Havel vymenoval za hradného architekta.
Prednáša vo Viedni na Universität für angewandte Kunst
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.