Zapísané a nepísané
Problematika notácie je predmetom skúmania muzikológie, vedeckej disciplíny, ktorá skúma hudbu z hľadiska histórie, teórie, estetiky a mnohých ďalších. Najdôležitejšie je pochopiť vývinové procesy od najstarších čias do súčasnosti. Vy, čo chodíte na klavír alebo iný hudobný nástroj, používate typ notácie zaužívaný v európskej hudbe. Od čias starého Grécka však poznáme rozmanité notácie, teda spôsoby zapisovania hudby do nôt. Nie každý interpret dokáže tieto zápisy čítať a je úlohou vedcov, aby ich prepísali do zrozumiteľnej podoby. Tým sa zaoberá hudobná paleografi a. Na Slovensku sa tejto činnosti venoval špičkový odborník Richard Rybarič, ktorý napísal Dejiny európskeho notopisu.
Videozáznam z prednášky
Autor: T-Com – www.detskauniverzita.sk
Niektoré hudobné prejavy, napríklad spev pastierov na lúkach, sa nezapisujú, ľudia si melódie odovzdávajú ústnym podaním. Každý skladateľ však má istú predstavu o svojom diele a musí ju sprostredkovať interpretovi. Robí to prostredníctvom notového zápisu. Interpret noty oživí pre poslucháča, ktorý z hudby môže mať zážitok či radosť.
Dnešný pôsob zapisovania hudby je starý 400 až 500 rokov. Starí Gréci používali písmená gréckej abecedy. Problém bol v tom, že mali jeden systém písmen, ktorý používali na zápis vokálnej aj inštrumentálnej hudby. Z tohto obdobia sa zachovala okrem fragmentov iba Seikilova pieseň. Okrem toho sa na notový zápis používali neumy, čo je z gréckeho slova neuma, teda pokyn. Zapisoval sa ním gregoriánsky chorál, teda spev, ktorý používala cirkev. Pápež Gregor Veľký chcel v celej Európe zjednotiť liturgiu vrátane liturgických spevov. Neumy sú značky, ktoré súvisia s rukou dirigenta, ktorý mníchom ukazoval, ako majú spievať, ale nevyznačujú presne, ako skladba vyzerá – neumy dávajú len približné obrysy melódie. Mnísi šírili gregoriánsky chorál ústnym podaním.
Inventúra v železiarstve
Notačné systémy delíme na diastematické, teda také, ktoré používajú linajky, a adiastematické, teda také, ktoré sa zaobídu bez nich. Linajka určuje presnú výšku a polohu noty. Objavil ju na prelome 10. a 11. storočia benediktínsky mních Guido z Arezza, ktorý je považovaný za praotca európskej hudby. Pôvodne používal štyri linajky rôznych farieb na lepšiu orientáciu, neskôr k nim pridal štvorčeky, ktorým sa hovorí kvadratická notácia.
Všetko doteraz povedané sa týkalo jednohlasej hudby. Od 12. storočia mali skladby viac ako jeden hlas, takže zaužívané typy notácie už nevyhovovali, lebo fixovali len výšky, nie rytmické štruktúry. Tak vznikla menzurálna notácia, ktorá fungovala približne v rokoch 1300 až 1600.
V modernej hudbe sa uplatňujú také podoby, ktoré nemajú s notami nič spoločné a umožňujú veľkú flexibilitu pri interpretácii skladby. Grafické partitúry umožňujú, že každé predvedenie skladby je originálne. Niekedy je použiteľné iba so špeciálnymi pokynmi skladateľa. Moderná hudba niekedy znie ako inventúra v železiarstve, pozná aj štvrťtóny, ktoré si tiež vyžadujú nový spôsob notácie.
Noty a slová
Skladba zapísaná v notách nie je konečná podoba hudby. Tú jej dáva až interpret. Interpret musí dielo oživiť. Keby sa verne tlmočilo iba to, čo je v notách, mohli by spievať aj počítače.
Hudba sa nezapisuje iba notami. Často sú v partitúre aj slová, najviac talianske, ktoré hovoria o tom, v akom tempe, výraze alebo štýle sa má hrať – pomaly, nežne či zúrivo. Do vynálezu tlače sa hudba zapisovala ručne. Zachovali sa kódexy, stredoveké pamiatky, z ktorých mnísi spievali. V drevenej väzbe je zviazaný pergamen. Od 15. storočia vychádzali noty – rozmanité cirkevné spevníky, neskôr celé partitúry aj tlačou.
Prečo sa v opere spieva?
Vo väčšine prípadov znamená spev v opere hovorené slovo. Opera vznikla na prelome renesancie a baroka. Florentská camerata, skupina florentských básnikov, filozofov a ďalších umelcov, chcela oživiť a rekonštruovať starú grécku tragédiu. Nepriamo tak vynašli nový hudobno–dramatický žáner – operu. Vo februári 1607, teda pred 401 rokmi, mala v Mantove premiéru jedna z prvých opier – Monteverdiho Orfeus. Monteverdi zhudobnil báj o sile umenia. Orfeus bol umelec, ktorý si spevom vyprosil u Bohov, aby mu vrátili mŕtvu manželku Eurydiku.
V 18. storočí mala baroková opera dve časti – recitatív, ten zobrazoval človeka v konaní, posúval dej dopredu, a áriu, tá ponúkala pohľad do vnútorného sveta hrdinov. Tak je to napríklad aj s operou Georga Friedricha Händla Alcina. Príbeh o čarodejnici, ktorá láka mužov, robí si z nich milencov, a keď sa ich nabaží, premení ich na byliny, zvieratá a podobne. Recitatív je sprevádzaný orchestrom. V tom čase riadila operu tzv. afektová teória. Hovorila o tom, že každý afekt sa dá vyjadriť hudbou. Dejstvo opery bolo komponované tak, aby hrdina prešiel v áriách postupne rôznymi citovými stavmi – radosť, hnev, melanchólia, nenávisť.
Ako príklad, že opera nemusí byť len o vážnych a povznášajúcich veciach, môžem spomenúť Janáčkovu operu Věc Makropulos, ktorá ponúka príbeh tristoročnej umelkyne unavenej životom. Janáček mal nápevkovú teóriu. Sledoval ľudí, prírodné živly a zapisoval si ich do nôt. Tak zhudobnil šum mora, alebo prejav T. G. Masaryka. Podľa Janáčka hovoril prezident v as mol. Podľa tejto teórie sa každý expresívny ľudský prejav dá zapísať do nôt. Janáček do nôt zapísal aj reč zvierat v Líške Bystrouške. Rozprávajú ako brnianska mládež na začiatku 20. storočia. Spev v opere nemusí byť iba zhudobnený text, môže vyjadrovať situácie a vzťahy medzi postavami, ktoré sú zdrojom konfliktu a napätia.
Prečo sa opera volá opera? Opera znamená dielo. Termín opera sa však nepoužíval vždy. Alcina je napríklad dramma per musica, teda dráma zobrazená hudbou. Čajkovského Eugen Onegin je označený ako „lyrické spevy.“ A potom tu máme ešte operetu, ktorú považujem za žáner existujúci len historicky. Dnes už nikto nekomponuje operety. V opere sa väčšinou spieva, v operete hovorí a niekedy spieva. A prečo vtáky spievajú, aj keď nepoznajú noty? Darwin hovoril o estetike vtáčieho spevu. To znamená, že ich spev má nielen signalizačnú, ale aj estetickú funkciu. Keď vedci niekoľko ráz spomalili nahrávku vtáčieho spevu, zistili, že sa dá zapísať do nôt. Vtáky však spievajú z iných pohnútok ako ľudia.
Doc. PhDr. Miloslav Blahynka, PhD. - (1961)
Študoval hudobnú vedu na Univerzite Komenského v Bratislave, pôsobil ako redaktor a hlavný sekretár Literárneho týždenníka (1988 – 1996), ako riaditeľ útvaru Výskumu súčasného divadla Národného divadelného centra Bratislava (dnes Divadelný ústav). Od roku 1986 externe prednášal na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulte UK Bratislava a na Katedre teórie hudby Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení Bratislava, v súčasnosti je mimoriadnym profesorom tejto školy a vedúcim katedry teórie hudby. Od roku 1994 do súčasnosti pracuje v Slovenskej akadémii vied ako samostatný vedecký pracovník Kabinetu divadla a fi lmu. Publikuje v časopise Slovenské divadlo a ďalších domácich a zahraničných odborných periodikách, účastník mnohých medzinárodných muzikologických a teatrologických konferenciách.
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.