Kto je otcom židovského národa, čo je tóra, šabat a prečo sa robí obriezka?

Sean O'Callaghan - Sprievodca svetovými náboženstvami, Ikar | 26.02.2013 16:20
múr nárekov Foto:
Modlitby pred Múrom nárekov v Jeruzaleme.
Judaizmus sa už dlho praktizuje na celom svete. Počas veľkej časti svojej histórie existoval v podobe silnej, živej diaspóry. Popri väčších spoločenstvách v Izraeli a Severnej Amerike žije približne pol miliónov židov v Južnej Amerike, ďalší žijú v rozličných oblastiach Blízkeho východu, Ázie, Austrálie a Afriky.

O judaizme by nebolo správne uvažovať ako o čisto náboženskom jave. Zbožní židia sa dívajú na prax svojej viery ako na čosi, čo vyviera z ich židovskej identity. To však nerobí zo židov osobitnú rasu, lebo židov možno nájsť vo všetkých rasách a na judaizmus konvertujú aj niektorí nežidia (hoci podľa tých najortodoxnejších byť považovaný za žida značí mať židovskú matku). Neznamená to, že pre žida je náboženské presvedčenie jedným z aspektov jeho judaizmu.

Judaizmus

Počet
Približne 14 miliónov prívržencov (6 miliónov v Severnej Amerike, 4,5 milióna v Izraeli, a 3 milióny v Európe).
Zakladateľ
Zbožní ľudia veria, že Boh uzavrel zmluvu s praotcom Abrahámom a že táto udalosť znamenala začiatok židovskej viery.
Miesto
Vznikol na území Blízkeho východu teraz známom ako Izrael a v oblasti, ktorá ho obklopuje, približne v 3. Tisícročí pred n. l.

Formatívne vplyvy v historickom kontexte
Počas celej svojej histórie judaizmus ovplyvňoval nespočetné okolité kultúry a bol nimi ovplyvňovaný. Dejiny judaizmu sa začínajú príbehom Abraháma, ktorý žil v 3. tisícročí pred n. l. Keď mal Abrahám zjavenie a dostal pokyn od Boha, presťahoval sa s rodinou do krajiny, ktorá obklopovala Galilejské a Mŕtve more. Povedal im, že je to zasľúbená krajina. Kľúčová je idea zmluvy, pretože vysvetľuje vzťah, aký mal – ako židia verili – Abrahám, ich otec vo viere, s Bohom. Preto sú známi ako „ľud zmluvy“. Táto zmluva pokračovala cez Abrahámových potomkov. Jeho syn Izák mal syna Jakuba, ktorý sa stal známy aj ako „Izrael“, čo je názov súčasného židovského štátu. Jozef, jeden z Jakubových synov, získal vysoký úrad v Egypte. Po jeho smrti Izraelitov zotročili Egypťania, až ich napokon zo zajatia dramatickým spôsobom vyslobodil Boh prostredníctvom Mojžiša. Paschové jedlo je oslavou noci, počas ktorej okolo roku 1300 pred n. l. Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta.

Na ilustrácii z 19. storočia sa kráľ... Foto: Sprievodca svetovými náboženstvami, Ikar
Nabukadnezar Na ilustrácii z 19. storočia sa kráľ Nabukadnezar II. díva na Babylon

V tomto období Izraeliti dostali aj Desať prikázaní. Keď sa usadili v krajine, ktorú si privlastnili, židovský ľud si zriadil monarchiu a všetky štátne a náboženské úrady, ale naďalej žil v nestabilnej oblasti v pohnutých časoch. Po smrti kráľa Šalamúna sa kráľovstvo rozštiepilo na dve časti, severné kráľovstvo sa nazývalo Izrael a južné Júda. Severné kráľovstvo napadli Asýrčania a južné kráľovstvo obsadili Babylončania.

Babylonské zajatie
V 6. storočí pred n. l., keď bola Perzia na vrchole moci, Jeruzalem zničil Nabukadnezar II. a ľud odvliekol do zajatia do Babylonu. O niekoľko rokov Babylon obsadil perzský kráľ Kýros II. a židom dovolil, aby sa vrátili do svojej krajiny. Židia si po návrate znovu postavili svoj chrám a obnovili v ňom bohoslužby. Chrám, vybudovaný v 10. storočí pred n. l., bol najdôležitejším strediskom židovského uctievania. Chrámoví kňazi sa pokúšali presadiť odlúčenie židov od nežidov a u židov trvali na rituálnej čistote.

Židovská viera začala budovať svoje základy pre budúcnosť a organizovať sa ako systém viery a praxe. V ostatných židovských komunitách – rozšírených v Egypte, Babylone a iných krajinách – židia pokračovali vo vyznávaní svojej viery zakladaním miest určených na náboženské zhromaždenia známych ako synagógy. Vláda Alexandra Veľkého, ktorá nasledovala po roku 333 pred n. l., priniesla tejto oblasti prosperitu a zaviedla grécky jazyk a kultúru. V tom čase sa židia značne rozšírili, usadili sa dokonca až v severnom Španielsku.

Vplyv rímskej vlády
Neskôr, roku 63 pred n. l., si v židovskej krajine založili ríšu Rimania a práve počas rímskej vlády sa u židov prejavila silná túžba po kráľovi v línii kráľa Dávida, čo viedlo k početným revolučným hnutiam. Roku 66 n. l. sa židia vzbúrili proti rímskej vláde. Roku 70 n. l. Rimania vyplienili Jeruzalem a zničili chrám. Teraz už judaizmus nemal ústredné sídlo autority. Významný problém pre židovskú identitu a autoritu predstavovalo aj založenie kresťanstva a prítomnosť židovského kresťanstva.

Po páde Jeruzalema sa židia rozpŕchli do celého známeho sveta. História židov v krajinách, do ktorých sa rozptýlili, je pestrá. V týchto krajinách boli ustavične v menšinovom postavení. Niekedy prežívali obdobia pokoja a blahobytu, inokedy boli vydaní na milosť a nemilosť meniacej sa politickej klímy a často sa stávali objektom prenasledovania. Pozdvihnutie kresťanstva na štátne náboženstvo Rímskej ríše ešte viac odsúvalo židovstvo na okraj spoločnosti a obmedzovalo jeho slobodu.

Antisemitizmus
Po vzostupe islámu židia často zastávali vplyvné pozície v islámskej spoločnosti, no stále podliehali vrtochom meniacej sa politickej situácie. V stredoveku trpeli židia v Európe silným antisemitizmom. Roku 1492 ich vyhnali zo Španielska. V rozličných obdobiach moderných dejín ich v závislosti od podmienok danej doby buď nenávideli a báli sa ich, alebo sa k nim pre ich intelektuálne úspechy správali s veľkou toleranciou a rešpektom. Nenávisť voči židom vyvrcholila holokaustom (známom aj ako šoa), keď počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945) pri „konečnom riešení“ Adolfa Hitlera zavraždili 6 miliónov židov. Potom sa prejavila všeobecná vôľa židov na celom svete zriadiť si vlastnú krajinu pod vlastnou vládou, v ktorej by mohli žiť a chrániť ju alebo ju finančne podporovať zo zahraničia ako útočisko v čase núdze.

Zakladateľ a významné postavy

Židovské či hebrejské písma prinášajú podrobný opis mnohých vplyvných postáv, ktoré sa zaslúžili o vývoj judaizmu. Počas celej židovskej histórie pripisovali mimoriadne zásluhy na viere kráľom, prorokom, kňazom, patriarchom aj obyčajným ľuďom.

Abrahám
Za otca židovského národa sa považuje Abrahám. Žil v chaldejskom Ure pri ústí riek Tigris a Eufrat v dnešnom Iraku. Vydal sa na cestu, aby našiel krajinu Kanaán, ktorú mu sľúbil Boh. Podľa knihy Genezis, ktorá zaznamenáva tento príbeh, Boh uzavrel s Abrahámom dohodu, zmluvu. Abrahám mal uctievať len jedného Boha – tento Boh ho požehná a dá mu krajinu Kanaán. Židia si na základe tohto sľubu Abrahámovi nárokujú na krajinu, ktorá sa teraz nazýva Izrael.

Mojžiš a útek z Egypta
Jednou z naj dôležitejších postáv v hebrejskom písme a vývoji židovskej identity je Mojžiš, ktorý sa narodil hebrejskému otrokovi v Egypte. Ako dieťa ho kvôli bezpečnosti ukryli a vložili do košíka pri rieke Níl. Našla ho faraónova dcéra a vychovaný bol ako Egypťan, ale neskôr prijal svoju židovskú identitu. Odvrátil sa od svojho egyptského života a zasiahol, keď hebrejského otroka bil jeho egyptský pán. Pána zabil a ušiel. Mojžiš mal hlboký zážitok s Bohom a veril, že je povolaný stať sa nástrojom, ktorý presvedčí faraóna, aby dal slobodu hebrejskému ľudu.

Faraón, ktorému sa Mojžiš vzoprel a zabil Egypťana, už nebol pri moci, preto Mojžiš vyzval nového vládcu, aby oslobodil hebrejských otrokov. Keď faraón odmietol, Mojžiš privolal na Egypťanov pohromy, deväť egyptských rán, a panovník napokon povolil. Túto udalosť si židia dodnes každoročne pripomínajú. Mojžiš vyviedol ľud z Egypta ako anjel smrti, ktorý zostúpil na prvorodeného muža v každej domácnosti. Hebrejov ochraňovala krv jahňaťa, ktorou boli potreté veraje; vďaka tomu anjel minul ich domy a ušetril ich. Raz v roku židia slávia túto udalosť ako paschu tradičným jedlom.

Mojžiš viedol ľud cez púšť a vytvoril z neho národ. Zbožní židia veria, že na púšti Mojžiš dostal do Boha Desať prikázaní, ktoré tvoria základ židovského etického učenia, a Tóru, teda písané texty židovskej náuky.

Posvätné písma

Tóra je najdôležitejším židovským písmom. Obsahuje prvých päť kníh známych ako Pentateuch alebo aj Päť Mojžišových kníh – teda Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium. Súborným pomenovaním židovských písem je Tanach ( vzniklo z pomenovaní troch častí). Tanach je vytvorený z názvov Tóra, Neviim a Ketuvim.

Rabín číta Tóru pred chasídskou kongregáciou v... Foto: Sprievodca svetovými náboženstvami, Ikar
rabín, tóra Rabín číta Tóru pred chasídskou kongregáciou v synagóge Premishlanovcov v Bnei Braku, Izrael.

Tóra
Tóra značí „návod“ alebo „učenie“ ale obyčajne sa prekladá ako „zákon“. Poskytuje návod, ako by ľudia mali prežívať svoj život. Vyjadruje, ako Boh funguje pri stvorení a v dejinách. Židia veria, že prostredníctvom Tóry Boh hovorí priamo k židovskému národu. Slová z Tóry – konkrétne slová z Deuteronómia známe ako šema, ktoré inštruujú židovský ľud “ Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Deuteronómium 6, 4 – 6) – sú napísané a uložené v malých kovových schránkach známych ako mezuza na verajach vchodových dverí židovských domov.

V rozličných vetvách judaizmu sa Tóra interpretuje odlišne. Túto prácu vykonávajú rabíni, ktorí sú židovskými učiteľmi. Oni sú zodpovední za interpretáciu spôsobov, akými by sa mal uplatňovať židovský zákon.

Tóra v židovskom uctievaní
Tóra je dôležitou črtou a centrom židovského kolektívneho uctievania. To sa koná v synagóge. V ortodoxnom judaizme môžu z Tóry čítať iba muži. Tóra sa uchováva v podobe zvitku v skrini známej ako archa, ktorá je obrátená k Jeruzalemu. Počas uctievania sa Tóra vyberie z archy a sníme sa z nej ozdobná vyšívaná ochranná pokrývka. Potom sa v krátkej procesii nesie okolo synagógy. Muži v kongregácii, ktorí majú modlitebné šály známe ako talit, sa dotknú zvitkov šnúrkami, známymi ako citcit, upevnených na šáloch. Nato Tóru položia na pult. Odtiaľ sa z nej číta kongregácii. Čítajúci sa z úcty nedotýka počas čítania textu na zvitku, ale slová sleduje pomocou špeciálneho ukazovadla nazývaného jad, zvyčajne strieborného. Navrchu zvitku je zvyčajne koruna, naznačujúca jeho dôležitosť.

Keď židovský chlapec dosiahne 13 rokov, urobia... Foto: SHUTTERSTOCK
bar micva Keď židovský chlapec dosiahne 13 rokov, urobia z neho "syna prikázania", čiže bar micva a učia ho čítať zo zvitku.

Keď židovský chlapec dosiahne trinásť rokov, urobia z neho „ syna prikázania“ čiže bar micva, a učia ho čítať zo zvitku. V reformnom judaizme sa dievčatá stávajú „dcérou prikázania“, bat micva.

Tanach
Neviim
Toto je označenie Prorockých kníh . Tie sa nachádzajú v hebrejskej Biblii a obsahujú výroky a učenie ľudí, ktorí podľa židovskej viery hovoria v mene samého Boha. Úlohou prorokov bolo pripomínať židom Boží zákon a zabezpečiť, aby sa ľud vrátil k viere, keď sa od nej odchýlil. Neviim je rozdelený do častí, ktoré sa zaoberajú kategóriami prorokov a prorockými textami.

Ketuvim
Ketuvim, nazývaný aj Súborné spisy, obsahuje jedenásť kníh – Žalmy, Príslovia, Jób, Pieseň piesní, Rút, Náreky, Kazateľ, Ester, Daniel, Ezdráš a Nehemiáš. Osobitne dôležitá pri bohoslužbe je Kniha žalmov – chápe sa tak, že človek hovorí k Bohu a vyjadruje úctu aj prosbu. Keď sa spoja prvé písmená Tóry, Neviim a Ketuvim, dostneme T, N, K, z čoho pochádza slovo Tanach (v angličtine Tenakh).

Mišna
Mišna je druh ústnej Tóry. Keď rabíni diskutovali o svojich protichodných interpretáciách Tóry, názory sa odovzdávali ústne. Napokon boli zaznamenané a sú známe ako Mišna . Pravidlá sú takmer ako ďalšia vrstva zákonov, ktoré chránia pred porušením ústredné zákony. Mišna sa zaoberá rozličnými stránkami bežného života – ako poľnohospodárstvo, sviatky, manželstvo a rozvod, civilné a trestné právo, obetovanie v chráme – a pravidlami, ktorými sa riadi stravovanie, zákony a rituálna očista.

Mišna sa stala predmetom mnohých interpretácií a reinterpretácií. Diskusie vplyvných rabínov o texte Mišny zaznamenal text nazývaný Gemara. Spojenie Mišny s Gemarou je známe ak Talmud. Nečudo, že Talmud je nesmierne dlhý dokument – obsahuje približne 4 milióny slov. Midraš je systematický výklad všetkých židovských textov.

Uctievanie a sviatky

Židovské uctievanie je živé a rušné; špeciálne dátumy a sviatky sa slávia alebo pripomínajú po celý rok doma alebo v aj synagóge.

Šabat
Každotýždenný šabat, ktorý trvá od piatkového západu slnka do sobotňajšieho západu slnka, sa považuje za deň oddychu. Hebrejské slovo šabat znamená „oddych“. Je to deň, keď zbožní židia myslia na Boha a na Božie veci. Korene má v opise stvorenia v Genezis, keď Boh oddychoval po práci, ale spomína sa aj v Exoduse ( 31, 16, 17), kde sa hovorí: „Nech Izraeliti zachovávajú sobotu a nech ju svätia z pokolenia na pokolenie ako večnú povinnosť zmluvy“.

Počas šabatu sa židia zúčastňujú na bohoslužbách v synagóge. Ortodoxní židia dôsledne zachovávajú šabat a odmietajú v ten deň vykonávať akúkoľvek prácu. Aj konzervatívni židia berú šabat veľmi vážne. Existujú prísne pravidlá, ktoré určujú, čo sa smie a čo sa nesmie robiť. Veľmi nábožensky založení židia nepodnikajú počas šabatu dlhú cestu, neodpovedajú na telefonáty ani nevaria.

Šabat sa slávi tradičným jedlom a zapaľujú sa pri ňom šabatové sviece. Pred jedlom, nad jedlom a po jedle sa odriekajú požehnania. Na stole je chlieb, víno a iné symbolické potraviny. Používa sa špeciálny chlieb chala. Židom má pripomínať nebeskú mannu, ktorú Boh dal izraelskému ľudu, keď putoval púšťou. Chlieb a ostatné jedlo môže byť zabalené v osobitných obrúskoch. Pri stolovaní sa používa najlepší riad a výzdoba.

Modlenie
Židia oddaní svojej viere sa usilujú modliť tri razy denne. Muži si zakrývajú temeno hlavy čiapočkou jarmulkou či kipou. Plecia si zahaľujú modlitbovým šálom, čiže talitom. Tento zvyk má pôvod v Numeri 15, 37 – 40, kde je Mojžišovi povedané, aby nakázal ľudu urobiť si strapce na konci svojich odevov – každý strapec má mať modrý povrázok, ktorý má ľuďom pripomenúť všetky Pánove prikázania. K tomu sa nosí tefilin, čiže modlitbové remienky pripevnené buď na čelo, alebo na ľavé rameno. Ich súčasťou sú malé puzdrá obsahujúce slová Písma. U židov spĺňajú príkaz mať Zákon stále pred sebou a blízko seba.

Judaizmus je tradične náboženstvom, kde bohoslužbu vedú muži. Ženám sa neodporúčalo čítať a študovať Tóru, alebo sa im to mohlo – v závislosti od konkrétnej kultúry a prúdu judaizmu – zakázať. V dnešných dňoch sa ženám odporúča jej štúdium, s výnimkou najortodoxnejších prúdov viery, no aj v tých sa situácia mení. Reformný aj konzervatívny judaizmus pripúšťajú, aby sa ženy stali rabínkami. V najortodoxnejších a ultraortodoxných odnožiach judaizmu však ženy nesmú sedieť v synagóge spolu s mužmi a nemožno ich považovať za súčasť kvóra, minjanu, skupiny desiatich židovských mužov, ktorí musia byť prítomní, aby sa mohla konať spoločná bohoslužba. V takýchto tradíciách sa ženám odporúča, aby sa modlili, no ich modlenie má súkromnú povahu. Aj v ortodoxnom judaizme ženy skúmajú feministické prístupy k viere a snažia sa presadiť pre seba väčšiu rolu v spoločenstve veriacich. Preto niektorí ortodoxní rabíni dovoľujú ženám zhromažďovať sa v modlitbových skupinách, kde študujú aj Tóru.

Synagógy sú aj na Slovensku, tá v Lučenci roky... Foto: SHUTTERSTOCK
synagóga, Lučenec Synagógy sú aj na Slovensku, tá v Lučenci roky čaká na svoju obnovu.

Synagóga
Pravidelné týždenné bohoslužby a bohoslužby na výročné sviatky sa konajú v synagóge. Vo všeobecnosti sú synagógy rozčlenené na tri hlavné časti podľa usporiadania chrámu v Jeruzaleme . Zvitky, ktoré obsahujú Tóru, sú uložené v arche. Organizácia synagógy odzrkadľuje najdôležitejšie črty židovskej viery. Desať prikázaní sa nachádza niekde blízko archy, po jej oboch stranách alebo nad ňou. Pri boku archy stojí sedemramenný svietnik menóra. Pred archou je umiestnený ner tamid, čiže „ večné svetlo“, ktoré ustavične horí, aby naznačilo prítomnosť Boha.

Pascha
Raz ročne, počas židovského mesiaca nisan, sa pripomína pascha. Je to symbolická príležitosť; jej symbolika predstavuje útek z Egypta. Pripomína, ako anjel smrti míňal domy hebrejského ľudu a ušetril ho. Sviatok trvá osem dní a ústredným bodom je paschové jedlo, čiže seder.

Hebreji nemali čas nechať vykysnúť chlieb, kým opustili Egypt, a tak museli jesť nekvasené posúchy (Exodus 12, 39). Preto dnes nesmie byť počas paschy v židovskom dome kysnutý chlieb. Všetko, čo obsahuje kvasnice, sa považuje za nečisté. Seder sa koná v prvý večer paschy a veľká pozornosť sa venuje peknej výzdobe rodinného stola. Je na ňom rozličné jedlo, všetko symbolické, a podáva sa podľa prísneho poriadku. V určenom poradí sa vypijú štyri čaše vína a otec domu rozpráva o pôvodnej pasche v podobe odpovedí na otázky, ktoré mu kladie najmladšie dieťa. Spievajú sa hymny. Upečená jahňacia kosť na stole predstavuje paschové jahňa ( tento symbol našiel osobitný obraz v kresťanstve). Jedia sa horké bylinky známe aj ako maror, aby židom pripomenuli horkosť zajatia. Mandle, jablko a hrozienka sa rozmiešajú do pasty známej ako charoset, predstavujúcej maltu používanú pri stavaní, ktorému sa museli Hebreji venovať v otroctve. Na stôl sa kladie slaná voda symbolizujúca slzy, ktoré preliali židia počas otroctva.

Rodina a spoločnosť

Manželstvo
Manželstvo, čiže kidušin, sa uzatvára medzi židmi. Je nezvyčajné, hoci už nie také zriedkavé, aby sa žid „oženil mimo“, teda aby sa oženil s nežidovkou. Sobáš medzi mužom a ženou má pripomínať zmluvu medzi Bohom a ľudstvom. Je to posvätný zväzok. Obrad sa zvyčajne koná v synagóge. Počas obradu stojí nevesta a jej manžel pod baldachýnom známym ako chupa, ktorý predstavuje ich nový spoločný domov. Rozvod je v judaizme povolený, ale odrádza sa od neho.

Pohreb
Pri židovských pohreboch sa prijíma ako životný fakt, že ľudský život je ohraničený. Zomierajúceho žida povzbudzujú, aby odriekal šemu. Ak to nie je možné, niekto to urobí zaňho. Na pohrebe žida sa na truhlu položí modlitbový talit s jednou odstrihnutou šnúrkou.

Pohreby sú zvyčajne jednoduché, ak je to možné, vo všeobecnosti sa konajú do dvadsiatich štyroch hodín po úmrtí. Príbuzní zomretého si na znak smútku natrhnú šaty. Hovorí sa tomu keria. Po pohrebe sa zachováva sedemdňový pôst. V tomto čase trúchliaci sedia na nízkych stolcoch alebo na dlážke a zrkadlá sú zakryté.

Obrad obriezky v ortodoxnej židovskej komunite... Foto: Sprievodca svetovými náboženstvami, Ikar
obriezka Obrad obriezky v ortodoxnej židovskej komunite v Londýne.

Obriezka

Akt obriezky je znakom zmluvy, ktorá, ako učí Genezis, ktorá bola uzavretá medzi Bohom a jeho ľudom. V hebrejčine je „ zmluva obriezky“ známa ako berit mila a má svoj pôvod v Božej zmluve s Abrahámom. Abrahám, ktorý sa sám podrobil obriezke, má obrezať svojich mužských potomkov (Genezis 17, 9– 13). Je to preto znak zmluvy na samom tele.

Sprievodca svetovými náboženstvami, Ikar Foto: Ikar
sprievodca svetovými náboženstvami Sprievodca svetovými náboženstvami, Ikar

Vo všeobecnosti židovskí chlapci podstúpia obriezku osem dní po narodení. Pri obriezke sa odreže predkožka penisu. Ideálne sa tento obrad koná v prítomnosti kvóra desiatich dospelých mužov. Stolička patrí aj prorokovi Eliášovi – toho požiadajú, aby bol svedkom vernosti izraelského národa pri zachovávaní zmluvy. Muž poverený vykonaním rituálneho aktu je známy ako mohel. Počas obradu sa často odkazuje na Abraháma, ktorý sám obrezal svojho syna Izáka.

V moderných tradíciách judaizmu sa narodenie dcéry oslavuje v liturgickom obrade známom ako simchat habajt, čiže oslava narodenia dcéry.