Foto: Ikar
Dobývanie cudzích území
V minulosti vojny vypukli najčastejšie preto, lebo panovníci chceli rozšíriť svoje územie. Napríklad hranice väčšiny európskych krajín vznikali prostredníctvom ozbrojených konfliktov. V staroveku, v 4. storočí p.n.l, Alexander Veľký založil svoje impérium tak, že sa zmocnil cudzích území: odišiel z rodného Macedónska a so svojou armádou došiel až do Indie! Rímsky generál Július Cézar dobyl Galiu, aby rozšíril Rímsku ríšu, a moc Ríma sa zväčšovala následkom dobyvačných vojen v Európe, Afrike a Ázii. Karol Veľký v Európe a Džingischán v Strednej Ázii v stredoveku dobyli so svojimi armádami obrovské územia. A práve vďaka sile zbraní Turci založili Osmanskú ríšu. V 16. až 20. storočí Európania kolonizovali Ameriku, Áziu a Afriku, a táto kolonizácia prebiehala formou vražedných vojen. Vodcovia ako Napoleon, Bismarck a Hitler dobýjali krajiny ohňom a mečom, aby sa mohli postaviť do ich čela.
Ovládnutie zdrojov
Keď jedna krajina vypovedá vojnu druhej, často sa tak stane preto, lebo sa chce zmocniť jej bohatstva. Kedysi armády získavali vojnovú korisť tak, že rabovali dediny v dobytej krajine. Ešte aj dnes sa mnoho konfliktov dá vysvetliť snahou útočiacej krajiny ovládnuť zdroje: nerastné bohatstvo, ropu, vodu alebo prístup k moru (obrovská výhoda pre medzinárodný obchod). Dokonca je to častejší dôvod vyhlásenia vojny ako túžba zväčšiť svoje územie. Podobne aj Američania v roku 2003 nezaútočili na Irak preto, lebo ho chceli pripojiť k Spojeným štátom , ale preto, by si zaistili kontrolu na zdrojmi ropy v tomto regióne.
Národ si chce vydobyť rovnoprávne postavenie
Isté spoločenstvá ľudí v krajinách alebo ríšach vytvárajú skutočné národy: majú silnú spoločenskú identitu (dejiny, kultúra, jazyk) a chcú, aby ich ostatní uznali za nezávislý a suverénny štát. Preto sa niekedy členovia tohto spoločenstva chopia zbraní a začnú bojovať proti ústrednej moci. Vojny za národné oslobodenie proti kolonizátorským štátom (napríklad vojny medzi Alžírskom a Francúzskom v rokoch 1956 až 1962, alebo medzi Portugalskom a Angolou v rokoch 1961 až 1975) vypukli preto, lebo si kolonizovaná krajina chcela vydobyť nezávislosť a suverenitu. Krajiny, ktoré tvorili Juhosláviu (Chorvátsko, Bosna-Hercegovina, Slovinsko, Macedónsko), sa v roku 1991 chceli stať nezávislými štátmi, ale iný juhoslovanský štát – Srbsko, pod vedením nacionalistického vodcu Slobodana Miloševića, si chcel ponechať ústrednú moc. Následne vypukla krvavá vojna medzi krajinami bývalej Juhoslávie.
Ľudia sa navzájom zabíjajú pre moc: občianska vojna
V niektorých konfliktoch stoja proti sebe obyvatelia tej istej krajiny. Stane sa, že istí ľudia neprijmú pravidlá politickej hry (hlasovanie, voľby) a chopia sa zbraní, aby sa dostali k moci. V španielskej vojne (1936 až 1939) proti sebe stáli republikáni, ktorí vládli, a falangisti, partizáni diktátora Franka. Partizáni rozpútali vojnu proti zvolenej vláde.
Dnes trápia občianske vojny najmä Afriku. Súčasné africké krajiny, ktoré sa zbavili kolonializmu, zoskupujú v rámci svojich hraníc viacero etník. Každé z nich má svoj jazyk a kultúru. Niekedy spolunažívajú v mieri, ale pričasto sa stáva, že ich vodcovia dychtia po moci a využívajú rivalitu medzi etnikami, aby ich postavili proti sebe a rozpútali bratovražednú vojnu ako v Rwande.
Odboj proti okupantovi
Keď do nejakej krajiny vpadne nepriateľská armáda, obyvateľstvo sa mobilizuje, aby ju vyhnalo za hranice: vedie obrannú vojnu proti okupantovi. Táto vojna má často podobu gerily. Ak odboju prídu pomôcť spojenci, konflikt môže vyústiť do väčšej vojny, do ktorej sú zapojené viaceré krajinu. Francúzsky odboj počas druhej svetovej vojny takto podporovali Angličania a Američania.
Vojna, ktorá má zabrániť vojne?
Niekedy sa uvádza takýto dôvod rozpútania konfliktu: ak vyhlásime vojnu nejakej krajine, vyhneme sa tomu, že táto krajina vyvolá ešte horšiu vojnu. To sa nazýva preventívna vojna. Napríklad je možné bombardovať vojenské zariadenia, aby sa zabránilo ďalšiemu zbrojeniu v krajine. Ide najmä o zbrane hromadného ničenia. Američania použili tento argument pri útoku na Irak v roku 2003. Teraz ho používajú proti Iránu, ktorý obvinili, že ohrozuje prítomnosť Ameriky na Blízkom východe. Tieto vojny sú síce preventívne, ale stále sú to vojny, ktoré spôsobujú mnoho vojenských, ale najmä civilných obetí. Nikdy sa nedozvieme, či naozaj zabránili inej vojne. Ak vojnu nechceme, je lepšie sa do nej nepúšťať!
Vojnová tradícia
Existujú ľudia, ktorí dávajú prednosť vojne pred mierom. Vojna je ich cieľom a robia všetko preto, aby konflikty pretrvávali. Sú to vojenskí vodcovia, ktorí nie sú schopní poistiť si moc inak ako vojnou. V niektorých kultúrach má vojna vysokú hodnotu: „hrdinami“ sú vojvodcovia a dobyvatelia. Neexistuje výchova k mieru, a aj keď obyvateľstvo konfliktom trpí, nevie si predstaviť, že by žilo inak. Napríklad diktátor Saddám Husajn najprv osem rokov (1980 až 1988) viedol krvavú vojnu proti Iránu a potom zatiahol Iračanov do novej vojny, keď vpadol do Kuvajtu v roku 1990. Namiesto toho, aby riešil problémy irackého obyvateľstva, opätovne vytvoril národnú jednotu proti virtuálnemu nepriateľovi spoza hraní, pričom využil vojenskú kultúru svojich krajanov.
Vojna v mene Boha
Náboženstvo sa často využíva na to, aby mobilizovalo obyvateľstvo do vojny. Väčšina „náboženských“ vojen má však v skutočnosti iné dôvody ako otázky vierovyznania. Konflikt medzi katolíkmi a protestantmi v Severnom Írsku je predovšetkým odboj Írov (katolíci) proti Angličanom (protestanti), ktorí kolonizovali severnú časť ostrova. Podobne aj v islamskom svete je náboženstvo často nástrojom bojovej politiky.
Je možné viesť spravodlivú vojnu?
Dôvody, pre ktoré sa vedie vojna, môžu byť celkom oprávnené: obrana slobody alebo spravodlivosti, obrana krajiny pred útočníkom. Vtedy je štát v práve. Samotná vojna je však zameraná na ničenie ľudských bytostí, a preto nemôže byť spravodlivá. Vojna v minulosti spôsobila milióny obetí, zničila celé spoločnosti, zruinovala krajiny. Ani tie najlepšie dôvody nemôžu ospravedlniť tieto hrôzy. Niektorí ľudia ukázali, že je možné obhajovať správne myšlienky nenásilnými prostriedkami, ako to robil Gándhí v Indii proti britskej okupácii v prvej polovici 20. Storočia, alebo Martin Luther King v Spojených štátoch. Mierové manifestácie a demokratická prax obyvateľstva v Srbsku v roku 2000 a na Ukrajine v roku 2006 nedávno zvrhli utláčajúce režimy.
Foto: Ikar
Následky vojny
Vojny zabíjajú nielen vojakov, ale aj civilistov. Kazia vzťahy medzi ľuďmi, ničia hospodárstvo a prehlbujú rozdiely. Život v čase vojny škodí každému. Prirodzene, škodí najmä bojujúcim, ale aj obyvateľstvu. Ľudia sa hrozia nepriateľa, sú hladní, lebo zásobovanie potravinami poriadne nefunguje. Rodiny sú rozdelené: muži v dospelom veku sú na vojne a ženy, deti a starí ľudia si musia poradiť sami. Armády plienia dediny a bombardujú mestá. Nemocnice nestačia prijímať všetkých zranených. Z mnohých detí sa stávajú siroty. Normálne vzťahy medzi ľuďmi sú zničené, najmä ak ide o občiansku vojnu. To všetko zanecháva na spoločnosti nenapraviteľné stopy.
V krajine vo vojnovom stave sa dá len ťažko normálne pracovať. Budovy v mestách, kancelárie, obchody sú zničené, komunikačné prostriedky a doprava poriadne alebo vôbec nefungujú. Roľníci na vidieku nemôžu obrábať svoje polia pre bombardovanie alebo míny. Muži bojujú a nemôžu sa podieľať na ekonomickej činnosti. Keďže vojna zabraňuje ľuďom pracovať, ochudobňuje obyvateľstvo a brzdí rozvoj krajiny. Mladú generáciu okráda o vzdelanie a výchovu (školy sú zničené, učitelia bojujú a na bojoch sa podieľajú detskí vojaci), a teda tvrdo postihuje budúcnosť. To niektorým nezabraňuje , aby sa obohacovali na obchode so zbraňami, alebo ako v dnešnom Iraku unášali ľudí ako rukojemníkov a pýtali za nich výkupné.
Foto: Ikar
Vedeli ste, že:
– oficiálne sa za päť rokov vo svete predalo zbraní za 93 miliárd dolárov
- medzi päť najväčších predajcov zbraní v r. 1998 až 2002 patrili Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Rusko a Spojené štáty
- piatimi najväčšími odberateľmi zbraní sú Čína, Taiwan, India, Turecko a Saudská Arábia
- výdavky vo svete za jeden rok boli na rozvojovú pomoc 60 miliárd dolárov a na ozbrojené sily 900 miliárd dolárov?
Knihu Gandon, Odile a kol., Objavujeme svet. Veľké výzvy zajtrajška vydal Ikar
