Tento proces bol veľmi dlhý a prebiehal na viacerých miestach Zeme. Medzi najstaršie oblasti s vývojom ľudskej spoločnosti patrili: Mezopotámia na Blízkom východe, Egypt v severnej Afrike, oblasť v povodí rieky Indus – civilizácia Harapa a Mohendžo?Daro, Čína na Ďalekom východe v povodí Žltej rieky, ale aj ostrov Kréta a Grécko – minojská a mykénska civilizácia. Tieto civilizácie sa asi vyvíjali nezávisle od seba, ale nemožno vylúčiť ani vzájomné ovplyvňovanie. Vo všetkých týchto civilizáciách sa objavujú niektoré prvky, ktoré sú spoločné alebo aspoň podobné.
Gombíková pečať
Asi okolo roku 9000 pred n. l. sa začal na Blízkom východe proces, ktorý odborníci označujú neolitická revolúcia. V priebehu niekoľkotisícročného vývoja sa ľudia naučili vyrábať potraviny, ktoré spôsobili, že ľudia prestali závisieť od prírody. Výroba potravín spôsobila zmeny v ľudskom spoločenstve. Od jednoduchých neorganizovaných skupín prešli k vyspelej sociálnej štruktúre – vytvárajú sa rodiny a rody, od dediny pokročili ľudia k mestskému spôsobu života. Sociálna štruktúra sa stáva zložitou: v spoločenstve už nie sú len roľníci, ale postupne sa vydeľujú remeselníci, spracúvajúci predovšetkým kovy a iné suroviny, obchodníci, vojaci a napokon vzniká aj skupina ľudí, ktorá celé spoločenstvo organizuje, riadi a zabezpečuje základné životné potreby. Na tejto úrovni vzniká štát ako určitá forma organizovania hospodárskych a sociálnych vzťahov.
Ako jeden z nástrojov organizovania a riadenia spoločnosti vzniká v tomto období aj písmo. Najstarší nález písma pochádza približne z roku 3500 pred n. l. z mezopotámskeho mesta Uruku. Je to takzvaná gombíková pečať, na ktorej sú však už pomerne vyspelé znaky – obrázky (piktogramy).
Obrázky, valčeky, hlina
Písmo vzniklo ako výsledok sociálneho a hospodárskeho vývoja spoločnosti a slúžilo predovšetkým na vedenie hospodárskych záznamov. Odborníci predpokladajú, že prvými pomôckami, ktoré sa používali v hospodárskom živote, boli rôznofarebné kamienky, ktoré označovali kusy dobytka vyháňané na pašu. Prvé písomné systémy mali podobu obrázkov (piktogramy), preto sa najstaršej podobe hovorí obrázkové písmo – piktografické písmo. Jednotlivé obrázky zobrazovali konkrétne predmety – dobytok, ľudí, ale aj určitú činnosť: oko napríklad znamenalo aj oko, ale aj vidieť, dve nohy označovali nohy, ale aj chodiť. Jednotlivé znaky postupne nadobúdali ustálenú zvukovú podobu, takže skladaním viacerých znakov vznikali nové slová, napr. Myš + lienka = myšlienka. Najvyspelejšie piktografické písmo nachádzame na tzv. pečatných valčekoch. Boli to malé kamenné valčeky, do povrchu ktorých sa vyrezávali rôzne obrázky. Po ich valivom pohybe zostával v hline odtlačený obrázok, ktorý možno označoval majiteľa alebo výrobcu nejakého predmetu a pod.
Foto: Roman Benický
Na pečatných valčekoch nájdeme najrozličnejšie obrázky: ľudí i bohov, domáce zvieratá i fantastické netvory, chrámy i obyčajné budovy. Pečatné valčeky nám tak umožňujú pohľad na život ľudí až spred 5 000 rokov. Obrázkové písmo sa používa aj v súčasnosti – bez ohľadu na jazyk, akým rozprávame, nám pomáha orientovať sa v prostredí (dopravné značky, obrázky na záchodoch, označenie metra, priechodu pre chodcov). Hlina, ktorej bol v Mezopotámii dostatok, sa dala veľmi ľahko používať na „písanie“. Ostrým hrotom rákosu, ktorý rástol na brehoch riek Eufrat a Tigris a na brehoch zavodňovacích kanálov, sa dali kresliť jednoduché i zložitejšie obrazce. Ich postupným zjednodušovaním vzniklo aj najstaršie známe písmo – klinové písmo. Oblé i rovné dlhšie línie boli nahradené kombináciou odtlačkov hrotu trstinovej paličky, čím vznikali charakteristické kliny. Jednotlivé znaky vznikali kombináciou zvislého, vodorovného a šikmého klinu. Postupne sa klinové písmo rozvíjalo tak, že bolo schopné zachytiť nielen konkrétne pojmy, ale aj abstraktné myšlienky. Bolo však potrebné rozlíšiť viacvýznamové slová použitím špeciálnych znakov (logogramy, ideogramy), aby sa určil konkrétny význam toho?ktorého slova: napr. pred menami bohov sa kreslila hviezdička, pred menami miest zase osobitný znak, ktorý upozorňoval, že nasledujúce slovo je názvom mesta alebo krajiny a pod. V určitej podobe dodnes používame takéto znaky aj my: ak napíšeme slovo puškár malým písmenom, je to označenie remeselníka, ak veľkým písmenom, je to meno odvodené od povolania. Klinové písmo bolo veľmi univerzálne a rozšírené. V staroveku ho používali takmer tri desiatky etník – pôvodní Sumeri, ktorí ho vynašli a ktorých etnický pôvod dodnes nie je zistený, ale aj semitskí Akkaďania, ktorí ovládli Mezopotámiu od 23. tisícročia pred n. l.,
Elamiti, ktorí žili východne od južnej Mezopotámie, indoeurópski Chetiti i Peržania, ale používali ho napr. aj egyptskí pisári v diplomatickej korešpondencii. Klinové písmo sa používalo asi tritisíc rokov – od jeho vzniku niekedy v druhej polovici 4. tisícročia pred n. l. až asi do 7. storočia pred n. l.
Pisár bol dôležitý
Písmo sa pôvodne používalo ako nástroj hospodárskej evidencie v mestských štátoch. Čoskoro sa však – aspoň v Mezopotámii – začalo používať písmo aj na zapisovanie textov, ktoré boli dôležité pre život spoločnosti – či už to boli zoznamy kráľov, právne normy (zákony), hospodárske zmluvy, náboženské texty, veštecké znamenia, eposy a legendy, historické záznamy, až po korešpondenciu medzi jednotlivými panovníkmi a štátmi, jazykovedné slovníky, ktoré pomáhali pisárom pri vedení medzinárodnej korešpondencie, katalógy knižníc a podobne. Povolanie pisárov bolo náročné a vysoko hodnotené. Pisári sa na svoje povolanie pripravovali roky. Opisovali významné texty (napr. Chammurapiho zákonník), učili sa jednotlivé znaky, ale aj štylistiku a formálnu úpravu potrebných písomných dokladov. Museli zvládnuť nielen vlastný jazyk, ale v medzinárodnej korešpondencii aj ďalšie jazyky. Pretože písmo bolo ešte stále zložité, ovládala ho len úzka skupina ľudí – kňazi, pisári. V staroveku nevedeli písať mnohí panovníci. Pisári zhotovovali úradnú korešpondenciu, v chrámoch i palácoch robili potrebné záznamy, zapisovali významné činy svojich panovníkov, skladali báje a legendy o mytologických hrdinoch. Obyčajní pisári v mestách a na dedinách písali ľuďom rôzne zmluvy o prenájme pôdy alebo dobytka, písali pre nich listy, spisovali žiadosti, ktorými sa ľudia obracali na úrady. Až oveľa neskôr – asi v 12. – 11. stor. pred n. l. – vzniklo na sýrsko?palestínskom pobreží nové písmo, ktorého jednotlivé znaky (bolo ich 26) označovali konkrétne jednotlivé hlásky. Takéto písmo bolo oveľa jednoduchšie a použiteľnejšie pre rôzne jazyky a rozšírilo sa – asi v polovici 8. stor. pred n. l. – aj do Grécka, od Grékov k Etruskom v Itálii a od Etruskov toto písmo prebrali Rimania, ktorí z neho vytvorili základ pre naše písmo – latinku. Ale to už je iný príbeh.
Akými spôsobmi človek komunikuje
• dotyky
• rozprávanie
• svetelné a iné signály
• telefonické rozhovory
• masovokomunikačné prostriedky
• písmo
Doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc. (1951)
Špecializuje sa na dejiny starovekého Ríma, predovšetkým rímskeho cisárstva a Slovensko v dobe rímskej, o ktorých prednáša na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a na Katedre dejín Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a Filozofickej fakulte UJEP v Brne. Absolvoval študijné pobyty v NDR, Turecku a v Rakúsku.
Publikuje štúdie a odborné články z dejín starovekého Ríma, z problematiky poznávania antiky.
Podieľal sa na znovuvydaní diela Vojtecha Zamarovského prípravou novej obrazovej dokumentácie jeho diel.
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.