Otázka o viere alebo neviere v Boha je predovšetkým modernou otázkou. V hlbšej minulosti bola viera natoľko samozrejmá, že jej spochybňovanie sa vôbec nepripúšťalo. Dnes sa moderný svet reprezentovaný euro?americkou kultúrou vzdal nedotknuteľnosti tejto predstavy, tak ako sa vzdal nedotknuteľnosti čohokoľvek, okrem práva na slobodu myslenia a prejavu. Z tohto hľadiska je správne, že je možné pochybovať o čomkoľvek, dokonca aj o Bohu, patrí to k základným črtám našej súčasnej civilizácie. Treba však vedieť, že pochybujúci by nemali byť ani zatracovaní, ani vyzdvihovaní, je to len využívanie ich práva na slobodu, presne toho istého práva, ktoré umožňuje veriacim verejne vyznávať svoju vieru. V skutočnosti ani nie je celkom správne deliť celý svet čierno?bielo na veriacich a neveriacich, pretože mnohí z tzv. neveriacich sú len hľadajúci, búriaci sa, pochybujúci alebo veriaci v čosi nie ľahko definovateľné, a na druhej strane mnohí tzv. veriaci sú iba pokrstení a veľa o vlastnej viere nevedia, ani si ju neprehlbujú, ani nenavštevujú kostoly a svätostánky, alebo ich aj navštevujú, ale podľa pravidiel viery nežijú. Je preto veľmi ťažké robiť medzi týmito skupinami rozdiely a v skutočnosti dnes už viera nie je tým podstatným kritériom, podľa ktorého možno človeka posudzovať.
Tolerancia
Postoj bádateľov k náboženstvu sa v dejinách veľmi menil. Napríklad v stredoveku sa riešili predovšetkým otázky boha a božej existencie. Jestvoval napríklad aj spor okolo toho, koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly a riešili sa aj iné, pre nás už kuriózne otázky. Svet sa zmenil a dnes sa skôr pýtame na to, ako ľudia veria, než na to, aká je podstata Boha. Domnievam sa, že tento posun nastal rozvojom poznania „iného“, ktoré otvorili zámorské objavy v 15. a 16. storočí. Naša civilizácia sa začala konfrontovať s ďalšími a ďalšími náboženskými predstavami, ktoré nás privádzali do úžasu, a zároveň prinášali znepokojujúce otázky o podstate viery ako takej. Dozvedeli sme sa viac o hinduizme, budhizme, o domorodých vierach v Afrike, Severnej a Južnej Amerike… V konečnom dôsledku to celé viedlo k uvedomeniu si podobnosti základných náboženských predstáv, ktorá sa objavovala v tej takmer nekonečnej rôznorodosti. Práve preto sme napokon začali pátrať po spoločných témach, teda po tom, čo majú všetky náboženstvá spoločné.
Začalo sa napríklad hovoriť o posvätne. Posvätno poznajú všetky náboženstvá sveta, pretože existujú aj náboženstvá, ktoré nepoznajú Boha, napríklad budhizmus, ale všetky poznajú posvätno. Mnohí významní bádatelia začali práve preto rozvíjať skúmanie na tomto poli a našli mnoho priesečníkov, ktoré spájajú každú vieru, nech už je akákoľvek. Dokázali, že môžeme hovoriť o náboženstve ako celku, ktoré všetkých ľudí spája.
V tomto zmysle musím spomenúť dva dôležité pojmy, tým prvým je pojem ekumenizmus. Pod ekumenizmom si môžeme predstaviť snahu o komunikáciu a spoluprácu medzi náboženstvami, ktoré majú k sebe najbližšie, to je v našej kultúre predovšetkým katolicizmus, pravoslávna viera a protestantské vierovyznania. Jestvujú dokonca aj ekumenické snahy medzi judaizmom a kresťanstvom všeobecne. Druhým dôležitým pojmom je náboženská tolerancia. Tá sa dá pestovať medzi akýmikoľvek náboženstvami, nielen medzi tými, ktoré majú k sebe najbližšie. A práve tu sú veľmi dôležité výsledky bádania, ktoré ukazujú, že všetky viery sveta majú určité prvky spoločné. Práve na nich sa dá stavať a budovať model spoločnosti založený na vzájomnej náboženskej tolerancii. Dnes máme vo všeobecnosti sklony podceňovať úlohu náboženstva a domnievame sa, že je vlastne súkromnou vecou každého človeka a ako takú ju treba aj riešiť. Takýto pohľad však platí len v našom, teda európskom a americkom civilizačnom okruhu. Bolo by chybou ho zovšeobecňovať, pretože existujú stovky miliónov ľudí žijúcich v odlišných podmienkach, kde je prístup k viere odlišný. Sú to prevažne kultúry, kde je príslušnosť k etniku či kultúre automaticky spájaná s vierovyznaním.
Foto: Marek Velček
Súčasným, veľmi aktuálnym príkladom môže byť islam. V mnohých arabských krajinách je islam takou veľkou súčasťou miestnej kultúry, že je od nej neoddeliteľný. Slovo neveriaci je tam synonymom nadávky a predstavuje najväčšie možné pohŕdanie. Pre nich je preto veľmi ťažké prijať náš spôsob života a to, čo nazývame sekularizáciou, teda spôsob života, kde náboženstvo jestvuje len ako dobrovoľná a v podstate súkromná záležitosť istej časti obyvateľstva. Takýto spôsob života nechápu a je pre nich neprijateľný.
Nevedomosť ide ruka v ruke s násilím
Istý Samuel Huntington napísal knihu, ktorá hovorí o tom, že všetky veľké konflikty súčasnosti majú náboženské pozadie. Že jestvujú akési kultúrne zlomy, hranice civilizácií, ktoré sú dané ich náboženstvom, a že dnešné vojny sa vedú predovšetkým na týchto hraniciach. Spomeňme len zápas katolíkov a protestantov v Severnom Írsku, pravoslávia a islamu v Čečensku, hinduizmu a islamu vo vojenskom spore o Kašmír. Podobné modely vidno v Náhornom Karabachu či v Etiópii. Židia bojujú s moslimami v Palestíne a americká civilizácia založená na protestantizme vedie po hroznom atentáte na Svetové obchodné centrum vojnu proti niektorým islamským krajinám či radikálnym skupinám, ktoré z nich pochádzajú. Znamená to teda, že po 20. storočí, ktoré bolo, zjednodušene povedané, storočím ideologických vojen – boja komunizmu proti kapitalizmu, prichádza 21. storočie, ktoré bude storočím náboženských vojen? Takto smutne to vidí Huntington, ale aj mnohí analytici, a žiaľ aj mnohí politici. My však nemusíme byť až takí pesimisti. V dnešnej informačnej spoločnosti sa nám darí vedieť o tých druhých čoraz viac a im zase o nás. Vedieť viac o tom druhom totiž znamená menej ho nenávidieť, alebo dokonca otvára možnosť stať sa jeho priateľom. Zbraň dvíhame iba proti tomu, čoho sa sami veľmi bojíme, a toho, čo dobre poznáme, sa obyčajne nebojíme.Nevedomosť ide ruka v ruke s násilím a neznalosť duchovného a kultúrneho sveta tých druhých v nás vyvoláva strach. Iba skutočné poznanie nás môže od neho oslobodiť a v tomto zmysle je nesmierne dôležité vzdelanie. A to predovšetkým poučenie sa o inakosti, o celkom cudzích svetoch, kultúrach, ľuďoch a náboženstvách. Pretože „poznať znamená mať rád“.
Oveľa dôležitejšie než to, či a ako človek verí, je to, či a ako je schopný tolerovať a vážiť si vieru iných. Viera v Boha či bohov pramení z najhlbších prameňov ľudskosti a po žiadnej viere nemožno šliapať, každá si zaslúži našu najhlbšiu úctu. Iba v pokore pred najšľachetnejšími poryvmi ľudského ducha si vieme zachovať vlastnú ľudskú dôstojnosť. To, akí sme ľudia, sa nemeria tým, v čo veríme, ale tým, do akej miery dokážeme porozumieť iným.
Prečo niektorí ľudia veria v Boha?
• Pretože pochádzajú z kultúry či civilizácie, kde je takáto viera samozrejmosťou.
• Pretože pochádzajú z rodiny, bez ohľadu na krajinu a civilizáciu, kde boli k takejto viere vedení.
• Pretože podstúpili dlhú cestu a dopracovali sa k svojej viere sami.
Ani jedna z týchto možností nie je lepšia ani horšia ako iná, nie je lepšia ani horšia od tej, ktorú si vybrali tí, ktorí v Boha neveria.
Doc. PhDr. Milan Kováč, PhD. (1967)
Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbory filozofia, história a religionistika. Doktorandské štúdium absolvoval na rovnakej univerzite a na univerzite v Uppsale. Od roku 1998 pôsobí ako vysokoškolský pedagóg v odbore religionistika, v súčasnosti ako vedúci Katedry porovnávacej religionistiky na FF UK. Zameriava sa na teóriu a metodológiu religionistiky a špecializuje sa na náboženstvá predkolumbovskej Ameriky. Pôsobil na viacerých univerzitách a vedeckých pracoviskách, predovšetkým v Mexiku, ale aj v Paríži a vo Viedni. Najznámejšou knihou, ktorú publikoval, je: Slnko jaguára – náboženský svet Olmékov, Mayov a Aztékov (Bratislava 2002).
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.