Môže aj dnes vzniknúť ľudová pesnička?

Slovenské ľudové piesne môžete počuť v rozhlase alebo v televízii v rôznych podobách, ale zväčša ich vnímame len akúsi zvukovú kulisu k činnostiam, ktoré doma robíme. Nezamýšľame sa nad ich obsahom či významom.

20.01.2010 13:38
debata

Mnohí naši rodičia a starí rodičia však ešte vyrastali v prostredí, kde nasávali hudobno – spevnú kultúru spolu s materským mliekom. V súčasnosti sú vzťahy s ľudovými pesničkami oslabené, alebo už ani nefungujú. Deti majú v školách nepostačujúcu estetickú výchovu. Ľudovému umeniu rozumejú iba folkloristi (teda vedeckí pracovníci, ktorí skúmajú folklór), či nadšenci vo folklórnych súboroch alebo skupinách. Dnešný človek je zaneprázdnený prácou. Aj svoj voľný čas už trávi inak ako jeho predkovia. Nezostáva mu v ňom miesto pre pieseň. Odsúva ju na okraj svojich záujmov ako čosi nepotrebné.

Deti sa už od útleho detstva učia spievať a počúvajú rôzne piesne. Každé z nich si vytvorí vlastný repertoár piesní, ktoré má rád. Učí sa ich v škôlke, v rodine, v škole, od kamarátov aj z médií.

Folklór má jednu zvláštnosť. Žijú v ňom vedľa seba zároveň prejavy rôzneho veku aj pôvodu. Odovzdávajú sa z generácie na generáciu. Preto môžeme v repertoári jedného speváka nájsť piesne veľmi staré spolu s celkom novými či tými, ktoré sú v móde. Piesne, ktoré sa spievajú na dedine sa dnes líšia od tých, ktoré boli známe a spievané za čias našich rodičov a prarodičov.

Folklórne súbory

Na pomoc pri uchovávaní folklóru prichádzajú už od konca 19. storočia folklórne skupiny a súbory, ktoré predvádzajú folklórne prejavy na javisku pred divákmi. Na Slovensku sa v druhej polovici 20. storočia vykryštalizovali tri základné typy súborov. Prvý typ tvoria profesionálne alebo poloprofesionálne súbory ako SĽUK či Lúčnica, ktoré spievajú, tančia a hrajú vysoko štylizované podoby folklóru na scén. Druhým typom sú amatérske súbory ako Urpín alebo Gymnik. Ich základ tvoria študenti, ktorí pochádzajú prevažne z mesta alebo tam študujú. Podobne ako profesionáli predvádzajú na scéne úpravy folklóru, ktorých autormi sú odborníci, profesionálni choreografi a muzikanti. Tieto amatérske súbory pôsobili pôvodne pri veľkých priemyselných závodoch alebo na vysokých školách. Tretiu a najširšiu základňu predstavujú dedinské folklórne skupiny. Tie vznikali a vznikajú priamo v prostredí, kde ešte žijú potomkovia a nasledovníci pôvodných nositeľov dedinských folklórnych tradícií. Tých je na Slovensku najviac a ich počet sa stále mení, lebo po roku 1989 už nie sú centrálne evidované.

Dedinské folklórne skupiny dnes preukazujú... Foto: Ivan Majerský
folklór, súbor, tanec, ľudová hudba Dedinské folklórne skupiny dnes preukazujú ľudovej piesni neoceniteľné služby.

Okrem toho existujú ešte školské a detské súbory či takzvané seniorské folklórne súbory. To sú združenia bývalých spevákov a tanečníkov folklórnych súborov, speváckych skupín a speváckych zborov. Najčastejšie účinkujú na festivaloch.

Dedinské folklórne skupiny dnes preukazujú ľudovej piesni neoceniteľné služby. Tým, že zachraňujú zanikajúce prejavy folklóru a vracajú v umeleckej podobe na scénu folklór jeho pôvodným majiteľom a ich potomkom. Týmto pestujú vzťah najmä mladých ľudí k miestnym tradíciám a folklóru. A to hlavne tam, kde sa ľudia doslova hanbia za ľudovú pieseň svojej obce a nepovažujú ju za kultúrnu hodnotu dneška.

Kto skúma folklór?

Výskumom folklóru sa zaoberajú vo svojej práci folkloristi. Tých delíme na optimistov a pesimistov. Optimisti tvrdia, že majú v teréne stále čo skúmať a objavovať, a že ľudová pieseň nestratí životaschopnosť ani v budúcnosti. Na druhej strane sú tí, ktorých výskum privádza k pesimistickejším vyhliadkam.

Tradičnú ľudovú pieseň je možné zapísať aj 40 až 80 rokov po tom, čo sa prestala spievať. V mnohých slovenských dedinách sa ľudia vracajú k ľudovej piesni, najmä vtedy, keď si uvedomia, že im niečo chýba. Takto je to napríklad v goralských obciach na Orave, vo viacerých kysuckých dedinách, v Dolnej Porube, Sebechleboch ale i inde. V Čičmanoch výskum ukázal, že repertoár spievaných piesní sa najmenej 40 až 50 rokov vôbec nezmenil a udržiava sa tam dodnes i v najmladšej generácii.

Slovenská ľudová pieseň má v celej Európe osobitné postavenie. V porovnaní s inými európskymi národmi sa vyznačuje mimoriadne rôznorodými a bohatými hudobnými prejavmi. Na pomerne malom území tu nachádzame veľa štýlovo odlišných podôb piesne i ľudovej hudby. „V tejto krajine, zdá sa, slovenský ľud je najbohatší na ľudovú pieseň. Takmer v každej obci poznajú iné piesne,“ napísal o Slovensku ešte v roku 1911 maďarský hudobný skladateľ Béla Bartók. Slovensko je kultúrnou križovatkou. Leží na rozhraní dvoch významných kultúrnych regiónov, a to východoeurópskeho a západoeurópskeho. Obidve tieto oblasti zohrávali svoju úlohu pri formovaní slovenskej hudobnej a piesňovej kultúry.

Ako vzniká ľudová pieseň?

Z hľadiska hudobno-štýlového možno tradičné folklórne piesne považovať za dnes už do istej miery uzavretú kapitolu. Je to prejav špecifického, folklórneho štýlu, regionálne a vývinovo odlišný, pre dnešného človeka tvorí súčasť kultúrneho dedičstva. To však zďaleka neznamená, že celkom vymizol, hlavne na Slovensku a v niektorých oblastiach juhovýchodnej a strednej Európy. Najmä na vidieku sa ľudia k vlastnému piesňovému, hudobnému či tanečnému folklóru radi vracajú, sami zbierajú od starších ľudí piesne či tance. Spievajú ich, hrajú a tancujú, zámerne im „predlžujú ich život“. Je pravda, že sa to deje hlavne vďaka dedinským folklórnym skupinám a dôležitú úlohu tu zohráva aktívny jednotlivec.

Nové ľudové piesne vznikajú aj teraz. Aj ja robím už od študentských čias výskumy u jednej zaujímavej speváčky, ktorá si sama skladá piesne. Tieto piesne sa často nelíšia od pôvodných tradičných piesní z tej dediny, v ktorej sa narodila, vyrástla a žije celý svoj život. Piesne začala skladať najprv len pre seba. Neskôr sa stala v obci známou ako dobrá speváčka a keď jej deti vyrástli, začala spievať opäť v miestnej folklórnej skupine a skladá pre nich piesne v duchu miestnych tradícií. Dokonca dve z jej vlastných piesní vyšli i na platni „LIPTOV“, ktorú pripravovali na slovo vzatí odborníci – etnomuzikológovia. Ani oni nezistili, že ide o novovzniknuté piesne a vybrali ich spomedzi miestnych tradičných ako typické pre tú dedinu.

Práve aktivity dedinských folklórnych skupín sú často impulzom pre zdatných tvorivých jednotlivcov, ktorí majú talent a schopnosť sami vytvoriť pieseň. Najčastejšou a pomerne bežnou je tvorba nových textov alebo vytváranie nových variantov textu piesne. Zriedkavejšie je už skladanie nových melódií, čo je aj prípad spomínanej speváčky.

Mnohé nové piesne vznikali aj v istých výnimočných, mimoriadnych situáciách, napríklad pri nešťastných nehodách a s nimi spojených úmrtiach, ale i v časoch vojen či pri nečakaných udalostiach. V archíve piesní som napríklad našla piesne, ktoré vyjadrovali protest speváka – autora a vynikajúceho fujaristu – proti príchodu ruských tankov do bývalého Československa v auguste 1968. Pomerne bežné je tiež skladanie textov na známe melódie, ktoré v mnohých dedinách tvoria vždy pri konkrétnej príležitosti pohrebu. V období od založenia jednotných roľníckych družstiev na dedinách sa každoročne uskutočňovala takzvaná „výročná členská schôdza JRD“, kde sa všetci členovia družstva a zamestnanci spolu zišli, dostali pohostenie a schôdza bola spojená i s programom, na ktorom obvykle skupina spevákov zaspievala každý rok novú, aktuálnu pieseň nazývanú aj „častuška“. V nej pripomenula prítomným udalosti, aké sa v danom roku v dedine stali. Spievalo sa v nich o rôznych smiešnych príhodách, o najrôznejších udalostiach, obvykle žartovným tónom a s cieľom prispieť ku všeobecnej zábave, ale i ku kritike miestnych pomerov.

V repertoári tradičných ľudových piesní vari... Foto: Marek Velček
folklór, súbor, tanec, ľudová hudba, ľudová pesnička, spev, detský súbor V repertoári tradičných ľudových piesní vari všetkých európskych národov prevládajú jednoznačne ľúbostné motívy.

Ako dlho žije ľudová pieseň?

Nedokážeme presne určiť, v ktorom roku konkrétna pieseň vznikla, na základe analýzy však vieme zistiť vývinovú vrstvu, ku ktorej pieseň patrí. Ak si niekto predstavuje, že folklorista je v podobnej situácii ako archeológ a môže svoje nálezy datovať s presnosťou storočia či desaťročia, musím ho sklamať. Nie je to možné. V prvom rade preto, že prvé a najstaršie zápisy slovenských ľudových piesní síce pochádzajú zo 16. storočia, ale spoľahlivé záznamy máme až z 18. storočia. A tak je folklorista okrem starších zbierok a archívov odkázaný na výskum v teréne. A ten ukazuje, že ľudová pieseň je jav premenlivý. Preto folkloristi nehovoria o čase vzniku piesne, ale o čase, kedy bola zapísaná, prípadne o štýlovej vrstve, ku ktorej patrí.

Ľudová pieseň je jav premenlivý v čase aj v priestore. Má schopnosť prežívať svojich nositeľov i počas viacerých generácii a tiež sa za priaznivých okolností veľmi rýchlo šíri z úst do úst, z miesta na miesto, od speváka k spevákovi. Každá pieseň mala v živote človeka svoje viac alebo menej presne stanovené miesto. Napríklad nebolo vhodné spievať uspávanku počas veselej zábavy či pri tanci, alebo veselú prekáračku počas pohrebu.

Ľudové či populárne piesne – všetky sú o láske

V repertoári tradičných ľudových piesní vari všetkých európskych národov prevládajú jednoznačne ľúbostné motívy. Ľúbostné piesne tvoria najrozsiahlejšiu zložku ľudových piesní. A o čom prevažne spievajú speváci pop musik, či rôzne hudobné skupiny blízke mladému poslucháčovi? Opäť je to najmä a predovšetkým o láske. V tradičnom vidieckom prostredí to bolo preto, lebo obdobie mladosti človeka, pred založením rodiny, bolo tým obdobím, kedy si najviac zaspieval, zatancoval, mal najviac času a príležitostí pre komunikovanie a stretávanie sa s rovesníkmi. Preto aj piesne, ktoré spieval, boli najmä o tom, čo ho v tom vekovom období najviac zaujímalo. Práve pri rôznych príležitostiach spojených so spevom – deti sa tak prirodzene už od detstva podvedome – počúvaním, hrou s vrstovníkmi či s dospelými – učili piesne, najviac spievali medzi vrstovníkmi, v škole a podobne. Najviac sa ešte v prvej polovici 20. stor. spievalo na priadkach či pri páraní peria, ale napríklad aj pri prácach v poli, pri hrabaní sena (trávnice), či v lesnej škôlke. Tradičný spôsob života na dedine prinášal počas roka mnohé príležitosti ku spevu (Vianoce, Nový rok, pálenie jánskych ohňov, Turíce, na púťach, v kostole, neskôr aj pri počúvaní rádia). A dodnes sa najviac spieva – tak ako aj voľakedy – na svadbách.

Vzťah k ľudovým piesňam nemožno deťom vnucovať. Ale možno by sa mali zamyslieť nad tým, že tradičné ľudové piesne tvoria dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva, ktoré je na Slovensku celkom iné ako napríklad v Poľsku, Maďarsku, Francúzsku či Nemecku. A poznať toto dedičstvo patrí k nášmu národnému sebavedomiu, podobne ako poznať našu históriu či krásy slovenskej krajiny. Aj prostredníctvom ľudových piesní sa identifikujeme ako Slováci, mali by sme vedieť, že k jedinečným slovenským hudobným nástrojom patrí fujara. A k nej špecifické fujarové melódie, typické pre oblasť Podpoľania. Okrem toho ľudové piesne sú spravidla jednoduché, ľahko sa pamätajú a samotný spev, pokiaľ niekto rád spieva, je dobrým spôsobom relaxu, príjemným spôsobom zábavy a oddychu. Ak niekto chce, iste si nájde spôsob, ako sa dostať k zbierkam ľudových piesní. Špecifikom slovenskej ľudovej hudby a spevu je tiež to, že tu máme na malom území veľkú rozmanitosť hudobných štýlov a piesňových vrstiev, z ktorých sa vždy dá nájsť taká, čo sa nám bude páčiť.

Doc. PhDr. Eva Krekovičová, DrSc.

Narodila sa v roku 1949. Študovala na Katedre etnografie a folkloristiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium ukončila v roku 1973 s vyzname­naním. Zameriava sa na teóriu a metodológiu etnológie, pieseň, hudobný folklorizmus či Slovákov v zahraničí. Ovláda nemecký, francúzsky a ruský jazyk, anglicky jazyk pasívne. Do SAV nastúpila v roku 1975. Od roku 2000 je vedeckým garantom odboru Ústavu etnológie. Bola na zahraničných pobytoch v Maďarsku, Nemecku, Poľsku či Rakúsku. Získala viacero ocenení a je autorkou alebo spoluautorkou mnohých monografii a vedeckých štúdii.

Folkloristka Eva Krekovičová, Doc., PhDr., DrSc.
Folkloristka, docentka Eva Krekovičová. Autor: internet
debata chyba