Foto: Veda, Ikar
Rýchle napredovanie, ktoré nasledovalo po objavoch v 18. storočí, pozdvihlo meteorológiu ako novú vednú disciplínu a položilo základy pre pokročilejšie a presnejšie predpovede počasia.
Prví pozorovatelia počasia
Niektoré najdôležitejšie objavy v meraní počasia pochádzajú z desaťročia pred rokom 1724, keď nemecký fyzik Daniel Fahrenheit prvý raz zostrojil ortuťový teplomer a teplotnú stupnicu, ktorá je po ňom pomenovaná. Roku 1742 Anders Celsius zostrojil alternatívnu stostupňovú stupnicu, ktorú poznáme ako Celziovu. Medzi ďalšie pozoruhodné novinky patria zlepšený hygrometer (na meranie vlhkosti), ortuťový tlakomer (na meranie atmosferického tlaku) a všeobecne používané zrážkomery.
Americký polyhistor Benjamin Franklin si od začiatku 40. rokov 17. storočia viedol pravidelné záznamy o počasí a od 70. rokov 17. storočia sledoval hurikány na atlantickom pobreží. V Európe francúzsky vedec Antoine Lavoisier od roku 1763 denne meral tlak a vlhkosť vzduchu a rýchlosť vetra, kým v Anglicku vedec John Dalton zaviedol sieť zrážkomerov a roku 1793 publikoval Meteorologické pozorovania a eseje.
Prvé poveternostné mapy a centrá
V 20. rokoch 19. storočia vedci zakresľovali približné mapy znázorňujúce počasie niekoľkých predchádzajúcich dní. Meteorológovia si zakrátko uvedomili, že zakresľovaním máp môžu vystopovať búrkové systémy. Nová telegrafná sieť umožnila v polovici 19. storočia zhromažďovať údaje o počasí z viacerých oblastí súčasne a zakresliť ich do mapy dostatočne rýchlo, aby sa takto získané informácie mohli včas využiť.
V 50. rokoch 19. storočia zamestnanci parížskeho observatória začali zhromažďovať údaje o počasí, najmä preto, aby mohli upozorniť francúzske námorné sily na búrky. Britský námorný kapitán a meteorológ Robert Fitzroy bol vymenovaný za šéfa nového oddelenia, ktoré malo za úlohu zhromažďovať údaje o počasí na mori. Toto oddelenie bolo predchodcom Britského meteorologického úradu.
Foto: Veda, Ikar
Roku 1863 francúzsky meteorológ Edme Hippolyte Marié-Davy publikoval prvé moderné mapy s čiarami spájajúcimi miesta s rovnakým tlakom vzduchu (izobary). Anglický polyhistor Francis Galton v rovnakom čase publikoval knihu Meteorographica, ktorá bola prvým systematickým pokusom zozbierať, zoschematizovať a interpretovať údaje o počasí naprieč Európou. Bol takisto prvý, kto opísal anticyklónu (pohybujúca sa oblasť vysokého tlaku vzduchu) a roku 1875 zverejnil prvú poveternostnú mapu pre verejnosť v novinách The Times.
Roku 1870 bol založený Americký úrad pre počasie, ktorý denne zverejňoval predpovede počasia.
Meteorológia v 20. storočí
V prvých rokoch 20. storočia meteorológ Vilhelm Bjerknes a jeho syn Jacob zorganizovali v Nórsku sériu pozorovaní počasia, čím vydláždili cestu pre číselné metódy predpovedania počasia. Ako prví opísali úlohu poveternostných frontov, čo spolu s anticyklónami a tlakovými nížami tvorí základ modelu používaného podnes.
Vynájdenie radaru a rakiet za druhej svetovej vojny pomohlo zozbierať údaje koncom 40. rokov 20. storočia. Radar zaznamenáva a znázorňuje intenzitu zrážok. Počítače schopné spracovať údaje a riešiť zložité rovnice pri predpovediach počasia boli vyvinuté v 50. rokoch 20. storočia. Roku 1950 zverejnil americký vedec John von Neumann prvú automatizovanú 24-hodinovú predpoveď počasia.
Foto: Ikar
Poveternostný chaos
Americký meteorológ E. Lorenz roku 1961 použil počítačový model. Zistil, že malé zmeny v počiatočných poveternostných podmienkach môžu spôsobiť veľké zmeny. Z toho odôvodil, že počasie je vo svojej podstate nepredpovedateľné a zodpovedá matematickému chaosu.
Meteorologické družice
Prvú meteorologickú družicu na svete TIROS I – Television Infrared Observation Satelitte – vypustili roku 1960. Dnes pracuje na celom svete 30 meteorologických družíc , ktoré prinášajú takmer dôveryhodné päťdňové predpovede.