Keby niekto zrazu prišiel o DNA, ako dlho by prežil?

Randall Munroe zhromaždil v knihe Čo keby? svoje obľúbené odpovede na otázky - čudesné, občas aj znepokojivé. Hypotetické, ale odpovedá na ne s plnou vážnosťou a vedecky.

03.12.2015 13:00
DNA Foto:
DNA - ilustračné foto.
debata (2)

Otázka: Pôsobí to zrejme strašidelne, ale… keby niekto zrazu prišiel o všetku DNA, ako dlho by táto osoba prežila? – Nina Charestová

Odpoveď: Keby ste stratili všetku DNA, razom by ste boli o 150 gramov ľahší. Takúto stratégiu chudnutia vám však neodporúčam.

Ako schudnúť o 150 gramov

Existujú aj ľahšie spôsoby, ako zhodiť 150 gramov; okrem iného:

  • vyzliecť si košeľu
  • vycikať sa
  • ostrihať si vlasy (ak ich máte veľmi dlhé
  • darovať krv, ale priškrtiť hadičku po stečení 150 ml a nedovoliť im vziať vám viac
  • Chytiť sa balóna s priemerom 90 cm, ktorý je naplnený héliom
  • zbaviť sa prstov

Tých 150 gramov by sme zhodili, aj keby sme sa vydali na cestu z polárnej oblasti trópov. Ak stojíme na severnom póle, sme o 20 kilometrov bližšie k stredu Zeme, ako keď stojíme na rovníku, a cítime silnejšiu gravitačnú silu.

Po druhé, ak stojíme na rovníku, odstredivá sila nás vynáša von.

Výsledkom týchto dvoch fenoménov je, že ak sa presúvame medzi polárnou oblasťou a rovníkom, môžeme schudnúť alebo pribrať asi pol percenta telesnej váhy.

Dôvod, prečo sa sústreďujem na hmotnosť, spočíva v tom, že keby nám zmizla DNA, fyzická strata hmotnosti by nebola tým prvým, čo by sme si všimli. Je možné, že by sme niečo cítili – jemnú, plynulú tlakovú vlnu, keďže by sa každá bunka mierne stiahla (ale možno ani to nie).

Keby sme v okamihu straty DNA práve stáli, možno by nami mierne myklo. V stoji sa naše svaly neprestajne napínajú, aby nás udržali vo vzpriamenej polohe. Sila vykladaná svalovými vláknami by sa nezmenila, ale hmotnosť našich údov, ktorú nesú, by sa zmenila. Keďže F = ma, rôzne časti by mierne zrýchlili. Potom by sme sa pravdepodobne cítili celkom normálne. Nakrátko.

Anjel skazy

A keďže ešte nikto nikdy nestratil všetku DNA, nevieme naisto, aká by bola presná súslednosť zdravotných následkov. Určitú predstavu o tom, aké by to asi mohlo byť, získame, ak skúmame priebeh otravy hubami.

Amanita bisporigera je druh muchotrávky vyskytujúcej sa vo východnej časti Severnej Ameriky. Spolu s príbuznými druhmi rastúcimi v Amerike a Európe je známa pod názvom anjel skazy.

Anjel skazy je malá, biela, neškodne pôsobiaca huba. Ak ste ako ja, hovorili vám, aby ste nikdy nejedli huby, ktoré nájdete v lese. Na príčine je práve Amanita.

Ak zjete anjela skazy, budete sa po zvyšok dňa cítiť dobre. Až neskôr, v noci alebo nasledujúce ráno, sa u vás objavia symptómy pripomínajúce choleru – vracanie, bolesti brucha a prudké hnačky. Potom vám zas bude lepšie.

Práve vtedy, keď sa začnete cítiť lepšie, je poškodenie organizmu už pravdepodobne nezvratné. Huby rodu Amanita obsahujú amatoxín, ktorý sa viaže na enzým podieľajúci sa na čítaní informácii z DNA. Amatoxín tento enzým zablokuje, čím fakticky naruší proces, prostredníctvom ktorého bunky nasledujú inštrukcie DNA.

Amatoxín spôsobuje nezvratné poškodenie všetkých buniek, v ktorých sa nahromadí. Keďže väčšina ľudského tela pozostáva z buniek, je to veľmi zlé. Smrť býva zapríčinená zlyhaním pečene a obličiek, pretože v týchto citlivých orgánoch sa toxín akumuluje ako v prvých. Niekedy intenzívna starostlivosť a transplantácia pečene stačia na záchranu postihnutého, ale veľké percento ľudí po požití huby Amanita umiera.

Pri otrave hubami Amanita naháňa hrôzu fáza „chodiaceho prízraku“ – čo je fáza v priebehu otravy, keď sa zdá, že je človek zdravý (alebo sa zotavuje), ale v jeho bunkách sa hromadia nezvratné, smrteľné poškodenia.

Takýto priebeh postihnutia organizmu je typický pri poškodení DNA a pravdepodobne by sme ho pozorovali aj u osoby, ktorá stratila DNA.

Obraz choroby ešte názornejšie osvetlia dva ďalšie príklady poškodenia DNA, ku ktorému dochádza pri chemoterapii a ožarovaní.

Ožarovanie a chemoterapia

Chemoterapeutiká sú liečivá s malou rozlišovacou schopnosťou. Sú síce medzi nimi aj také, čo adresnejšie likvidujú len určitý druh buniek, ale mnohé chemoterapeutiká jednoducho narušia proces delenia všetkých buniek bez rozdielu. Hlavný dôvod, prečo zabíjajú rakovinové bunky predsa len vo väčšej miere ako pacientov samotných, spočíva v tom, že rakovinové bunky sa delia neprestajne, zatiaľ čo väčšina normálnych buniek sa delí len z času na čas.

No i niektoré zdravé ľudské bunky sa delia ustavične. Najrýchlejšie sa delia bunky v kostnej dreni, centre krvotvorby.

Kostná dreň takisto zohráva ústrednú úlohu v ľudskom imunitnom systéme. Bez nej by sme stratili schopnosť produkovať biele krvinky a náš imunitný systém by skolaboval.

Chemoterapia spôsobuje poškodenie imunitného systému, v dôsledku čoho sú pacienti s rakovinou náchylní na oportunitné infekcie.

V tele sú aj iné typy rýchlo sa deliacich buniek. Aj vlasové folikuly a výstelka žalúdka sa konštantne delia, a preto chemoterapia môže vyvolávať vypadávanie vlasov a nevoľnosť.

Mechanizmus účinku doxorubicínu, jedného z najbežnejších a najúčinnejších chemoterapeutík, spočíva v tom, že navzájom spája náhodné segmenty DNA a tým ich zamotá. Je to ako by ste nakvapkali sekundové lepidlo na klbko priadze: doxorubicín naviaže DNA do nepoužiteľného spletenca. K počiatočným vedľajším účinkom doxorubicínu niekoľko dní po chemoterapeutickom cykle patrí nutkanie na dávenie, vracanie a hnačka – čo je logické, pretože tento liek zabíja bunky v tráviacom trakte.

Strata DNA by obdobne spôsobila bunkovú smrť a pravdepodobne by vyvolala podobné symptómy.

Ožarovanie

zväčšiť Randall Munroe - Čo keby? Foto: Ikar
Randall Munroe - Čo keby? Randall Munroe - Čo keby?

Aj veľké dávky žiarenia gama vám ublížia tým, že vám poškodia DNA. Otrava z ožiarenia je pravdepodobne tým druhom zdravotnej ujmy v reálnom živote, ktorá najviac pripomína Ninin scénár.

Na radiáciu sú – rovnako ako pri chemoterapii – najcitlivejšie bunky kostnej drene a po nich bunky tráviacich ústrojov.

Radiačná otrava, rovnako ako otrava hubou anjel skazy, sa vyznačuje latentným medzistupňom – takzvanou fázou „chodiaceho prízraku“. Počas jej trvania telo ešte funguje, ale nedochádza k syntéze nových bielkovín a imunitný systém sa rúca.

V závažných prípadoch otravy z ožiarenia je kolaps imunitného systému primárnou príčinou smrti. Bez prísunu bielych krviniek telo nedokáže bojovať s infekciami a bežné baktérie prenikajú o tela, kde potom besne šarapatia.

Konečný výsledok

Strata DNA by s najväčšou pravdepodobnosťou mala za následok bolesti brucha, nutkanie na dávenie, závraty, náhle zlyhanie imunitného systému a smrť v priebehu niekoľkých dní alebo dokonca hodín v dôsledku buď systemickej infekcie, alebo celkového zlyhania životne dôležitých orgánov.

Na druhej strane by to malo aspoň jednu svetlú stránku. Keby sme raz skončili v dystopickej budúcnosti, kde by orwellovské vlády zhromažďovali genetické informácie a používali by ich na naše sledovanie a kontrolu… boli by sme pre ne – vďaka chýbajúcej DNA – neodhaliteľný.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #DNA #Randall Munroe #Čo keby?