Prečo majú Číňania šikmé oči?

Číňania tvoria dvadsať percent obyvateľov našej planéty. "Šikmé oči" však majú aj príslušníci ďalších skupín. Označujeme ich ako mongoloidné populácie. V antropológii zvykneme takému tvaru oka hovoriť mongolské oko. Patrí k nemu silne vyvinutá krycia riasa hornej mihalnice a zvláštny kožný záhyb, ktorý prekrýva vnútorný kútik oka a odborne sa označuje ako epikantus. V skutočnosti totiž Číňania nemajú šikmé oči, ale tým, že majú vnútorný kútik oka zakrytý spomínaným kožným záhybom, mení sa postavenie osi oka a spojnica novovytvoreného vnútorného a vonkajšieho kútika oka vytvára dojem šikmej očnej štrbiny.

04.07.2004 00:00
čína číňan rasa Foto:
ilustračné foto
debata

Vznik takého útvaru je výsledok prispôsobovania sa oka pomerne chladnému prostrediu s množstvom prachových častíc. Oko je v tomto prípade chránené krycou riasou a prítomnosťou epikantu. Podobné útvary na očiach sa objavujú napríklad u obyvateľov Sahary ? označujú sa ako tuarégske oko. U Khoisanov, žijúcich v púštiach Kalahari a Nabib v južnej Afrike, zasa ako hotentotské oko. Číňania nemajú v skutočnosti šikmé oči, ale tvar ich očnej štrbiny nie je vretenovitý ako u väčšiny z nás, ale krásne mandľový. Ak hovoríme, že vretenovitý tvar očnej štrbiny je u väčšiny z nás, naznačujeme, že sa vyskytujú aj odchýlky. U určitého percentanašich detí sa skutočne vytvára epikantus ako u čínskych detí, ale v dospelosti sa väčšinou stratí, takže ich výskyt je nižší ako 1 percento.

Prečo sme bieli, čierni a žltí

Ľudia sa však líšia nielen tvarom oka. Tému by sme preto mohli rozšíriť o ďalšie zaujímavosti: prečo majú obyvatelia Afriky tmavú farbu pokožky, prečo sa blond vlasy a modré oči vyskytujú iba u Európanov alebo u ľudí, ktorí majú svoje korene v Európe, prečo sú skupiny ľudí s priemernou výškou mužov okolo 150 cm a ďalšie zvláštnosti… Najčastejšie sa stretávame s delením ľudstva na tri rasy podľa farby pokožky. Podobne, ako to bolo v súvislosti s tvarom očnej štrbiny, aj ostatné znaky používané na vytváranie „rás“ sú výsledkom prispôsobenia sa podmienkam prostredia. Pritom práve tento znak bol ako prvý vysvetlený ekologickým pravidlom Glogera v prvej polovici 19. storočia. Všimol si, že živočíchy žijúce v teplých oblastiach sú tmavšie sfarbené ako tie, ktoré žijú v chladnejších oblastiach. Pravidlo platí aj pre ľudské skupiny. Zvyšovanie farbiva v koži nespôsobuje teplo, ale ultrafialové žiarenie, ktoré prichádza zo slnka. Ľudský organizmus potrebuje určité dávky tohto žiarenia, aby si mohol vytvárať provitamín D, ktorý sa v pečeni mení na vlastný vitamín nevyhnutne potrebný pre zdravý život.

Prof. Pospíšil zásadne bojuje proti rasovej... Foto: Ivan Majerský
Prof. RNDr. Milan Pospíšil, DrSc. Prof. Pospíšil zásadne bojuje proti rasovej neznášanlivosti.

Európske populácie sa prispôsobili týmto podmienkam tým, že znížili množstvo pigmentu melanínu v koži, aby to malé množstvo UV?lúčov prenikalo až k tým vrstvám, kde sa provitamín vytvára. To je vysvetlenie, prečo sa u Európanov stretávame s ružovou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami. Došlo tu k javu, ktorý označujeme ako depigmentácia, teda čiastočná strata pigmentu. Tam, kde je sila UV?žiarenia veľká, mohli by tieto lúče vážne poškodiť pokožku a dokonca vyvolávať rakovinu kože. Mongoloidné skupiny označujeme v rasových triedeniach ako „žltú rasu“. Tieto skupiny sa vytvárali v chladných oblastiach a zrohovatená vrstva pokožky je u nich pomerne hrubá, takže má žltkastý odtieň. Skupiny žijúce v tropickom pásme sú omnoho tmavšie ako tie, ktoré žijú v chladných oblastiach. Už toto tvrdenie dokazuje, že nie je možné triediť ľudskú premenlivosť na základe jedného znaku, napríklad podľa sfarbenia pokožky. O Afrike sa často hovorí ako o „čiernom kontinente“, ale na severe Afriky žijú skupiny, ktoré majú rovnakú pigmentáciu ako európske skupiny. Napr. Berberi žijúci v Maroku a Alžírsku majú až 20 percent svetlých vlasov a 4 percentá červených vlasov, čo je rovnaká početnosť ako v Škótsku a Írsku.

V chladnejších oblastiach žijú vyšší ľudia

Výška tela tiež podlieha ekologickým pravidlám (Bergmannovo a Allenovo pravidlo). U dospelého človeka sa pohybuje od 146 cm do 187 cm. Bergmannovo pravidlo hovorí, že ak v rámci druhu existujú poddruhy, potom tie, ktoré žijú v chladnejších blastiach, sú väčšie ako tie, ktoré žijú v teplých oblastiach. Allenovo pravidlo je doplnkom predchádzajúceho a hovorí, že skupiny živočíchov (nielen ľudia) žijúce v chladných oblastiach majú kratšie končatiny a menšie telové výrastky. V Európe žijú najvyššie skupiny na severe kontinentu – najvyšší sú Holanďania, najmenší Španieli z juhu krajiny, južní Francúzi a Taliani. Ekologické pravidlá pripúšťajú však aj výnimky. V Európe patria k výnimkám obyvatelia Albánska, Čiernej Hory a Bosny, ktorí by vzhľadom na oblasť, v ktorej žijú, mali byť menší. Na druhej strane na severe Švédska, Fínska a Ruska žijú Laponci, ktorí sú menší, ako by podľa týchto pravidiel mali byť. Laponci však v týchto oblastiach žijú krátko – iba 1 500 rokov.

V rovníkovom pásme medzi 4. stupňom južnej šírky a 5. stupňom severnej šírky žijú všade na svete skupiny priam trpasličieho vzrastu – priemerná výška mužov je pod 150 cm. V Afrike sú to Pygmejovia v povodí rieky Kongo, Uellé, Ituri a Bomocandi. Jestvujú aj trpasličí Indiáni vo Venezuele, v povodí Orinoka a Amazonky, ale aj Indiáni Yateras na Kube.

Prezradil nás nos

V rasových triedeniach si všímame aj tvar nosa, vlasov, stupeň ovlasenia na tele a pod. V oblastiach s horúcim vlhkým vzduchom sa ako výhodný ukázal tvar nosa, ktorý je široký, s veľkými okrúhlymi nosovými otvormi. Pre studenú, suchú klímu je vhodnejší úzky, dlhý a vysoký nos. Tento tvar môže zabezpečiť, že vzduch prúdi do dolných dýchacích ciest tenkým prúdom, v nosovej dutine sa zohrieva bohato prekrvenou sliznicou nosa, ktorá ho okrem toho aj zvlhčuje. To je tvar nosa bežný v Európe.

Tak ako my vidíme na Číňanoch najmä ich šikmé oči, oni na nás zasa náš dlhý vystupujúci nos. Rovné tuhé vlasy typické pre Číňanov a mongoloidné skupiny sa vyskytujú v chladných oblastiach, kde ich vrstva má funkciu tepelného izolátora, ktorý chráni mozog pred podchladením. Naopak, kučeravé vlasy chránia povrch hlavy pred priamym pôsobením slnečného žiarenia, ale súčasne zlepšujú podmienky na odparovanie potu z povrchu hlavy a tým prispievajú k jej ochladzovaniu.

Na počiatku bola Afrika

Podľa poznatkov molekulovej antropológie sa prví ľudia moderného typu vyvinuli v Afrike pred 300 000 rokmi a o 150 000 rokov neskôr sa časť z nich dala na cesty a postupne osídlili obývateľný povrch planéty. Najprv to boli svetadiely označované ako Starý svet – teda Afrika, Európa a Ázia. Nakoniec sa dostali aj do Ameriky a Austrálie. Ameriku „objavili“ iba pred 30 000 rokmi a približne v tom istom čase aj Austráliu. Do Ameriky sa dostali cez Beringovu úžinu zo Sibíri. V tom čase v Severnej Amerike vrcholilo wiskonsinské zaľadnenie, ktoré pokrývalo aj Beringovo more, takže prvé skupiny týchto pútnikov ani nevedeli, že prešli na iný svetadiel. Vrstva ľadu v týchto oblastiach dosahovala hrúbku jeden kilometer, ale boli aj oblasti, ktoré boli bez ľadu, a zrejme týmito cestičkami sa ľudia dostali z Aljašky aj do južnejších častí Nového sveta. Keďže na tomto kontinente nenarazili prakticky na nijakú konkurenciu, postupovali pomerne veľmi rýchlo a po 12 000 rokoch už boli na najjužnejšom cípe Ameriky. Preto Indiáni doteraz majú niektoré črty mongoloidných skupín, hoci sérologicky – krvnými skupinami sa od populácií severnej Ázie výrazne líšia. Najneskôr bola osídlená Austrália a Oceánia. Najstaršie nálezy z Austrálie poukazujú tiež na vek okolo 30 000 rokov a predpokladá sa, že predkovia súčasných aborigénov, austrálskych domorodcov, pochádzali z Indického subkontinentu.

Pre africký pôvod súčasného ľudstva svedčia nielen priame nálezy kostrových pozostatkov a výsledky výskumov molekulovej antropológie, ale aj to, že sa lepšie dokážeme zbavovať nadmerného tepla, ako prispôsobovať sa chladným podmienkam. Človek je jediný živočíšny druh, ktorý je schopný žiť a pracovať v extrémnych podmienkach – na Sibíri, kde je priemerná teplota najchladnejšieho mesiaca –54 stupňov Celzia, aj na opačnom póle v oáze In?Šallah na alžírskej Sahare, kde je priemerná teplota najteplejšieho mesiaca +37 stupňov. Keby sa človek spoliehal iba na biologické prispôsobenia, celkom isto by v takých odlišných podmienkach nebol schopný žiť. Dokážeme si však vytvoriť bariéry medzi sebou a vonkajším prostredím – domy s kúrením aj klimatizáciou, odevy a pod.

Ako sa prispôsobujeme

Prispôsobovanie sa prostrediu súvisí s genetickou informáciou, ktorá je uložená v chromozómoch. Sú to zvláštne útvary v jadrách buniek, ktoré obsahujú základné jednotky dedičnosti – gény. V stavbe génov dochádza k náhodným zmenám, ktoré sa potom prejavia aj vo vytváraní daného znaku. Tieto drobné zmeny v génoch voláme mutácie. Práve tieto mutácie sú základným zdrojom pre vznik premenlivosti. Veľká časť mutácií je negatívna a prejavuje sa ako chorobný stav alebo porucha funkcie niektorého orgánu a iba malá časť mutácií je kladná.

Je však aj rozsiahla časť mutácií neutrálnych, ktoré sa za daných podmienok neprejavia. Keď sa však organizmus dostane do nových podmienok prostredia, môžu sa prejaviť ako kladné alebo nevhodné. V novom prostredí pôsobí prírodný výber. Biológ Charles Darwin pôsobením prírodného výberu vysvetľoval vznik nových druhov. V tejto súvislosti Darwin používal aj termín boja o život. Nikdy ho však nechápal ako víťazstvo silnejšieho, ako to neskôr tvrdili aj rasisti, ale ako vyraďovanie jedincov, ktorí sa neprispôsobili podmienkam prostredia.

//1. Ktorá otázka bola najvtipnejšia? //

Za najvtipnejšiu považujem otázku: „Prečo sú ľudia plešatí?“ Neviem, či pýtajúceho sa inšpiroval nedostatok mojich vlasov, alebo či chcel vedieť, prečo vôbec k tomuto javu dochádza.

2. Na ktorú otázku ste nevedeli odpovedať, ktorá vásprekvapila?

Za prekvapujúcu nepovažujem jednu z otázok, ale práve ten les rúk, ktorý sa zdvihol na začiatku diskusie. Tento
záujem bol pre mňa témou na zamyslenie, pretože zrejme otázky ľudskej premenlivosti a variability sú stále veľmi živé a treba o tejto téme hovoriť a vysvetľovať ju.

Prof. RNDr. Milan Pospíšil, DrSc. (1931)

Vysokoškolské štúdium v odbore zoológia-antropológia skončil v roku 1954 na Masarykovej univerzite v Brne. Po skončení štúdia začal pracovať v Antropologickom ústave Prírodovedeckej fakulty Masarykovej univerzity. Neskôr prešiel na Vojenskú lekársku akadémiu JevP v Hradci Králové. Od roku 1957 pracuje na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského s výnimkou obdobia rokov 1962 – 1965, keď pôsobil na Universidad de La Habana na Kube ako pozvaný profesor. V roku 1969 sa habilitoval a získal hodnosť docenta. V roku 1988 dostal titul doktora biologických vied (DrSc.) a v roku 1991 ho vymenovali za profesora antropológie. V súčasnosti pôsobí na Katedre antropológie Prírodovedeckej fakulty UK ako profesor emeritus. Vo svojej vedeckej práci sa venoval najmä štúdiu biológie papilárneho terénu, variabilite útvarov na prstoch a dlaniach u rôznych skupín a dedičnosti týchto útvarov. Práve porovnávanie frekvencií typov vzorov u Slovákov, Poliakov, Rumunov, Indiánov Huastecos a Maya z Mexika, Indiánov Yateras z Kuby, ako aj obyvateľov Kuby, Egypťanov, Číňanov z oblasti Hongkongu a Pygmejov kmeňa Effé z Konga ho priviedlo k štúdiu etnickej antropológie. V prácach z tejto oblasti vždy zastával dôsledné protirasistické názory.

Milan Pospíšil
Milan Pospíšilm na DUK 2004.
DUK 2008 obálka
DUK 2008 obálka DUK 2008 obálka

Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.

debata chyba