Ak nám ujo zubár vŕta pokazený boľavý zub, nadrie sa síce najmä vŕtačka – ale pot občas oblieva aj nás, hoci naše svaly odpočívajú. Ak vás prísna pani učiteľka „vytiahne“ pred tabuľu, na ktorej čaká ťažká matematická rovnica a od jej vyriešenia závisí dobrá známka na „vysvedčku“, nejednému sa zarosí čelo. A ak o pár rokov pôjde ktorýsi z vás vyzvať „tú najsuper“ spolužiačku do tanca, bude mať(a možno obaja) spotené dlane, aj keď okrem nervózneho prešľapovania a váhania nijaké vyčerpávajúce „bailando“ zatiaľ neabsolvoval.
Videozáznam z prednášky
Autor: T-Com – www.detskauniverzita.sk
Ale, aby sme nezabudli na ostatných členov rodiny, výsledkom policajnej kontroly vybavenia autolekárničky či predpisového použitia bezpečnostných pásov môže byť ockovo prepotené tričko (a diera v peňaženke), aj keď ho tí jastrabi pri kontrole okolo auta nenaháňali. Tak ako je to? Driapem sa na Kriváň a potím sa – žmolím kriedu a hľadím na tabuľu na tie sprepadené iksy a ypsilony v rovnici – a potím sa tiež…
Chladič
Nuž, elektronika nášho chladiča je napojená na rôzne počítačové programy nášho tela. A tak poďme k hardvéru i softvéru. A načo nám je vlastne chladič? Lebo naše telo, ten najzložitejší stroj, dobre funguje len pri vhodnom zahriatí pre jeho fungovanie. Ak ste zažili stav, keď vaša telesná teplota v dôsledku choroby stúpla na 39 či 40 °C, iste viete, že ste neboli „vo forme“, že ste „nefungovali“ ako normálne. Iná vec je, že toto zvýšenie bolo výsledkom bitky vašej obrannej armády s nepriateľom, zrejme infekciou, ktorá horúčkový „zápal boja“ neznáša. Aby sme však netrávili horúce prázdniny pri mori či šliapuc na Malú Svišťovku v horúčkových mrákotách, musí chladiaci systém udržať teplotu tela pod 37 °C, hoci motor, teda svaly,pracuje naplno. A pri ich práci sa uvoľňuje, pripusťme, že nehospodárne, teplo. Veď aj žiarovka svieti, čo je fajn, ale zároveň hreje – o čo nestojíme, zvlášť, ak sa jej nedopatrením dotkneme. Nepotrebného tepla sa však treba zbaviť, a tak nastupuje chladič. Sú to vlastne tri milióny chladičov: toľko je malých, ale výkonných potných žliaz, ktoré dokážu v najvyššom bojovom nasadení vytvoriť až 3 litre potu za hodinu. Odparujúci sa pot pritom odoberá telu teplotu rovnako ako odparujúca sa voda.
Veď ak, vyjdúc z jazera, stojíme hoci v letnom teple a slabom vetríku na brehu, nezriedka nám cvakajú zuby. Ak však pobehneme či si poskáčeme, svaly vyprodukujú nové teplo a už nám nie je zima. Ak však lezieme na Kriváň, ani odparujúci sa pot priveľkú úľavu neprinesie, lebo naše svaly produkujú stále nové „odpadové“ teplo. Ak by sme sa však nepotili, organizmus by sa nám prehrial, jeho teplota by sa zvýšila, srdce by nám bilo čoraz rýchlejšie, dychčali by sme viac a viac a nakoniec by sme odpadli – a to aj pri malej alebo nijakej telesnej námahe. Podobne, ako keď ocko zabudne, že rodinný tátoš nejazdí len na benzín či naftu, ale aj „na vodu“, ktorú treba pravidelne nalievať do chladiča, lebo inak nechladený a prehriaty motor môže „odísť“ navždy. Aj my, ak sa potíme, musíme vodu dopĺňať. A povážte,ako ju musia dopĺňať napríklad sklári, fúkajúci v žiare na stovky stupňov vykúrenej taviacej pece do píšťal, na konci ktorých vzniká z polotekutého skla všakovaká krása v podobe váz či pohárov. Tí vypijú aj 5 – 6 litrov vody či ešte lepšie vhodnej minerálky, lebo pot je síce takmer samá voda, ale práve preto, že len takmer, treba doplniť aj ten zvyšok. Možno by tým sklárskym majstrom viac chutilo pivo, ale ako by potom vyzerali tie vázy? Alkohol, ktorý je v pive, by navyše potenie ešte zvýšil, lebo rozťahuje cievy a prílev teplej krvi do kožných ciev podnieti „pracovitosť“ potných žliaz, ktoré sú v nej rozmiestnené.
Zápach
Pozrime sa teraz, ako tie naše chladiče vyzerajú. Musíme si uvedomiť, že sú také maličké, že ich, ba ani otvorčeky,ktorými kvapky potu vychádzajú na čelo či chrbát, okom nevidíme. My vidíme len tie kvapky. Veď hrúbka našej kože je zväčša menšia, ako niekoľko milimetrov (dva či tri) a do nich sa musí zmestiť toľko vecí. Potná žľaza pracuje ako vnútrokožný ventilátorík (ktorý slúži celému telu!) a funguje aj ako pumpa, akú poznáte z dvora u starej mamy, ktorou sa hlbšie v koži vzniknuté kvapôčky potu musia vypumpovať na povrch kože. V hadovito stočenej časti nasáva z prostredia roztok vody a niektorých iných látok, najčastejšie chemických prvkov (ľudské telo je hotové chemické laboratórium): draslíka, vápnika, horčíka, ale najmä sodíka a chlóru, ktoré spolu tvoria to, čo poznáme ako kuchynskú soľ. Nedivte sa preto, že pot je slaný a ak vám z čelá steká do očí, tak veru aj štípe. A na tmavšom prepotenom tričku zostávajú belavé „soľné mapy“.
Potné žľazy však dokážu „prečistiť“ telo aj o iné látky, napríklad lieky či vitamíny, ale aj také, ktoré sú napríklad bežne súčasťou moču. Ak však pacientovi nefungujú obličky, potné žľazy to nezachránia, „vycikať“ sa zaňho nedokážu. Keď sa už pot vytvoril, ide, tentoraz takmer rovno, vývodom nahor na povrch pokožky, ale tesne pod ním ešte absolvuje trojzákrutový tobogan. Celý proces je kontrolovaný, podľa potreby zrýchľovaný či brzdený, nervovými vláknami (elektronikou, ktorá informuje o potrebe chladiť), ktorej velia v štábe pre základné telesné činnosti. Ten sa síce tiež nachádza „v hlave“, ale na rozdiel od štábu myslenia, pohybu či reči mu nevieme rozkázať.
Chladenie, trávenie či činnosť srdca fungujú „samy“. Je to tak asi lepšie, čo ak by sme im z roztržitosti či napríklad pre zaujatie počítačovou hrou zabudli dať príslušné pokyny… Na rozdiel od auta, ktoré má len jeden chladič kdesi pri motore (aj ten má len jeden), sú naše chladiče roztrúsené po celom povrchu tela (veď každý sval, a nielen on, je motor, takže motorov máme veľa). Sú však miesta, kde sú uložené hustejšie: napríklad na dlaniach, ploskách nôh či na čele. Aj preto máme častejšie uznojené čelo ako napríklad lakte či kolená. Pravda tiež je, že tučnejší sa potí viac ako chudý a po úspešnom či neúspešnom behu za električkou sme viac spotení v júli ako v decembri. Voda, ktorá tvorí 98 – 99 percent potu nemá zápach. Ten nemá ani soľ, a vlastne ani väčšina iných súčastí potu. To je dôvod, prečo pot v momente, keď sa v podobe kvapôčky dostane na povrch tela, okrem vzácnych, chorobných výnimiek, nepáchne. Prečo cítime v cestujúcimi napchatej letnej električke či autobuse (skôr cudzí, ako svoj) pach potu? A prečo je zobutie topánok jedným členom rodiny pre jej ostatných členov dôvodom na vyhlásenie „plynového poplachu“. Ako súvisí nepáchnuci pot so zápachom?
Začneme spotenými „nohami“, presnejšie chodidlami. Tie sa od prírody potia viac, ako iné „oblasti“ tela. A niekomu ešte viac, ako inému. A mužom viac ako ženám. Nezanedbateľnú úlohu hrá aj druh obuvi. Vojenské či banícke baganče aj gumáky, používané napríklad na stavbách či v poľnohospodárstve, ale aj dnes populárne značkové reebooky, nike či adidasky (nehovoriac už o ich čínskych nevlastných sestričkách) vytvárajú vďaka použitým materiálom pre chodidlá oveľa dusnejšiu atmosféru ako sandále či bežné poltopánky. Spotené a zaparené nohy sú hotovým fóliovníkom pre niektoré druhy baktérií, ktoré konzumujú a rozkladajú nielen „nevodné“ zložky potu, ale aj povrchové bunky pokožky.
To, čo vzniká, nie je veru vôňou ľalií. Nuž, nehnevajme sa na baktérie, ani my skonzumovaný voňavý marhuľový koláč nepremieňame na konvalinky… Čo však môžeme spraviť, aby sme neboli doslova postrachom ovzdušia doma aj „vo svete“? Nuž, ak nie sme baníci či ošetrovatelia dobytka, tak budeme svoje potiace sa nohy obúvať čo „najvzdušnejšie“. Ľahká kožená obuv je lepšia ako akákoľvek „umelohmotná“ či gumová. Vhodný, zápach odstraňujúci púder, ktorý zároveň aspoň čiastočne pohlcuje vlhkosť, zhoršuje životné podmienky zápach spôsobujúcich baktérií. Nedbajme na prípadné varovania bdelých ochranárov čohokoľvek živého a zhoršime im ich! V lete bavlnené a v sibírskej zime vlnené ponožky (nijaké „umeliny“). Treba ich aj meniť, a to skôr, ako ich treba do pračky doniesť v kliešťach a protiplynovej maske a pred praním ich „nalámať“. Ak sa to s našimi nohami naozaj nedá vydržať, kožní lekári poznajú aj liečebné postupy, ktoré po použití na čas zabránia tvorbe potu. Ale pozor, my už vieme, že potenie je zdravé a potrebné. Takže zabrániť len poteniu nôh je únosné (veď na tepelnú reguláciu zostane telu k dispozícii ešte viac ako 90 percent z tých troch miliónov potných žliaz), ale zastaviť potenie úplne, znamená ohroziť život.
Človek a zviera
To platí aj pre trochu zvláštne potné žľazy, ktoré máme „od prírody“ pod pazuchami, okolo pupka a v rozkroku. Aj tých majú viac a väčšie muži, no na rozdiel od bežných potných žliaz začnú byť aktívne až v puberte. Neústia pritom na povrch kože „nezávislo“, ale cestou vlasových (či chlpových) folikulov, do ktorých sa „vlievajú“. Ich pot je hustejší, kalný, žltavobelavý, no napriek tomu nezapáchajúci. Ich hlavnou zložkou okrem vody je tuk v rôznej forme, ale aj troška hormónov. A práve tie sú po rozklade všadeprítomnými baktériami zrejme hlavným zdrojom zápachu v už zmienenej letnej električke. Čert vie, načo sú dobré nám. Vo svete zvierat však majú celkom reálny význam. Pach produktov týchto žliaz slúži napríklad tzv. vysokej zveri, kam patria jelene, ale aj havinkom všetkého druhu ako značkovač terénu (tu som pánom ja!), no tiež ako signál, že je čas rozmnožovania sa.
My si životných partnerov už dávno nevyberáme podľa príťažlivého zápachu potu, skôr naopak. Aj keď aj tu zrejme existujú výnimky. Pravidelné umývanie tela a ak sa dá vhodný ľahký (bavlnený) odev, doplnený protimikrobiálnym dezodorantom, pomôže vo väčšine prípadov. Podobne ako pri dramatickom potení a zápachu nôh aj tu pomôže „chémia“, predovšetkým lekárnicky dobre namiešané roztoky chloridu hlinitého. Ale to už necháme na odborníkov, nebudeme ich miešať sami! Medicína pritom pozná aj iné, dokonca „chirurgické“, teda operačné spôsoby,ako potenie potlačiť. Ale vždy treba zvážiť, či ich použitie stojí za to. Potiť sa je predsa ľudské…
MUDr.Peter Osuský, CSc. (1953)
Pracuje ako prorektor pre zahraničné vzťahy Univerzity Komenského v Bratislave, je pedagógom na dermatovenerologickejklinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a lekárom pre choroby kožné a pohlavné. Je spoluautorom a členom autorského kolektívu viacerých monografií, skrípt pre poslucháčov medicíny a autorom vedeckých, odborných i zdravotno-výchovných publikácií. V minulosti bol prodekanom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, viceprezidentom Slovenskej lekárskej komory, poslancom Národnej rady SR, v súčasnosti je poslancom mestského zastupiteľstva Bratislava – Staré Mesto za OKS.
Článok vznikol na základe prednášky uskutočnenej v rámci projektu Detská univerzita Komenského. Vydavateľstvo PEREX z každého ukončeného ročníka vydáva zborník vo forme pestro ilustrovanej knižky sumarizujúcej obsah prednášok z daného ročníka. Knižka z prvého ročníka (2003) je už vypredaná, vydania z ročníkov 2004, 2005, 2006, 2007 a 2008 si môžete objednať za cenu 5€ (151 Sk) + poštovné na tel. čísle 02/4959 6270 od 8. do 14. hodiny, alebo emailom na adrese predplatne@pravda.sk.